Naše malé Slovensko

A ukazuje sa, že možno budeme ešte raz naše ponáhľanie za prijatím eura veľmi ľutovať. Povedzme si niekoľko jednoduchých faktov – Nemecko je najväčším prispievateľom únie, Francúzsko je v tesnom závese. Veľká Británia do eurozóny nevstúpi a má na to dostatok dôvodov. Taliansko, Španielsko, Portugalsko sú krajiny, ktoré na pravidlá rozpočtovej politiky a obmedzenia kašlú, lebo nie sú schopné ich dodržať.

Vzduchom lietajú rôzne fámy – od myšlienky na dve zóny eura, teda slabšie a silnejšie, cez úvahy, či spoločná mena nebola omylom, až po vylučovanie krajín z eurozóny. A v pozadí sa stráca vlastne skutočný dôvod súčasného stavu, ktorý nevznikol sám od seba, a majú na ňom podiel aj krajiny ako Nemecko a Francúzsko. V čom je ich podiel ?

Skúsme si spomenúť na okolnosti prijatia Slovenska do eurozóny. Množstvo podmienok, tvrdých pravidiel, najrôznejších kontrol a obmedzení. A neustále zdvihnutý prst, že ak čokoľvek porušíme, do eurozóny sa nedostaneme. Splnili sme ich a sme tam. Len sa nikto nepozrel na dodržiavanie pravidiel zo strany krajín, ktoré členmi eurozóny boli dlhšie. A dlhodobo ich ignorovali.

Opäť sa potvrdilo, že hoci dvojrýchlostná únia je minulosťou a zabudnutým projektom, v podstate sú v nej dva druhy krajín – tie, ktoré majú pod kontrolou všetko do špendlíka, a tie – ktoré môžu všetko, aj porušovať pravidlá. Grécka kríza nie je náhodnou udalosťou, ale zlyhaním kontrolného mechanizmu únie. A ten zlyhával dlhodobo nielen v prípade Grécka, ale aj krajín ako Taliansko, Španielsko či Portugalsko. Neustále sa ignorovalo, že tieto krajiny nedodržiavajú pravidlá, ktoré prijali. Výsledok vyfackoval všetkých. Stačila kríza v celosvetovom meradle, a odhalila všetkých kostlivcov, dovtedy skrytých v trezoroch politikov.

Niekto povedal, že by sme mali prejaviť solidaritu s Gréckom a nie len poberať príspevky z fondov EÚ. Tento výrok má však niekoľko háčikov – najprv je faktom, že Grécko sa nedostalo do problémov následkom živelnej pohromy, ale vlastnou zásluhou. Ďalším faktom je, že hoci sme poberateľmi príspevkov z fondov EÚ, rôznymi opatreniami a neobmedzeným otvorením trhu v kombinácii s rôznymi obmedzeniami sme si zdevastovali aj to málo, čo ešte v našej ekonomike fungovalo. Ak sa totiž zamyslíme, od roku 1990 zanikol na Slovensku strojársky priemysel /zásluhou Havla/, kompletne poľnohospodárstvo /zásluhou cieleného rozbitia družstiev/, textilný priemysel a tak by sme mohli pokračovať. Namiesto toho máme zásluhou amatérov na riadiacich postoch postavenú ekonomiku na automobilovom priemysle, čo sa nám ešte môže škaredo vypomstiť.

Preto treba povedať gréckej pôžičke rázne – nie. Predovšetkým, nemáme prostriedky na jej poskytnutie a sami by sme si museli požičať. Druhým faktom je, že Grécko pôžičku nesplatí a krach ho postihne aj tak – je to len otázka času, v čom sa zhodujú aj poprední ekonómovia. Nehovoriac o tom, že silnie aj názor, že pôžička Grécku má zachrániť investície rôznych špekulantov, ktorí nakupovali grécke dlhopisy na základe hodnotení ratingových agentúr. Nakupovali aj vtedy, keď bolo jasné, že Grécko sa ženie do veľkých dlhov, napokon množstvo finančných prostriedkov, ktoré dlhodobo maskovali grécke problémy, tiež väčšinou pochádzalo od tých, čo nakupovali grécke dlhopisy – v podstate bezcenné. A vedome. Dnes čakajú, že krajiny eurozóny im zaplatia ich špekuláciu.

Takže, ak niekto dnes chce vykorčuľovať z gréckeho /a časom portugalského, či španielskeho/ problému akousi podivnou zmenou pravidiel v štýle niekdajšej dvojrýchlostnej myšlienky, je najvyšší čas sa zamyslieť nad zmyslom členstva v eurozóne. Prestať si namýšľať, že EÚ je nejaký dobrý strýčko, ktorý pomáha len z čisto nesebeckých dôvodov a vidieť veci také, aké skutočne sú.

Dlhodobo totiž zastávam názor, že nie sme členmi EÚ a eurozóny preto, že majú o nás záujem a vážia si našu krajinu, ale skôr preto, aby sa zabránilo rozširovaniu a posilňovaniu vplyvu Ruska v Európe. A členstvo v takej organizácii potom nepotrebujeme, ak sa máme pri každom probléme obávať, že sa staneme druhoradými členmi pre nezodpovednosť iných. Škoda, že doteraz nikoho nenapadlo porovnať naše výdavky s otvorením ekonomiky a podporovaním tzv. investorov s príjmami z rôznych fondov EÚ a ich smerovaním. Možno by sme veľmi rýchlo zistili, že najväčšia časť fondov ide na podporu firiem z krajín ako Nemecko, Francúzsko a spol. Lenže, to by sa niekomu asi vôbec nehodilo.