Alebo skapala koza mne, nech skape aj tebe … Tak nejako to vyzerá v českých diskusiách o zápase Slovenska proti Paraguaju, ktorý sme zaslúžene prehrali. Napokon, sami si môžete prečítať
http://fotbal.idnes.cz/diskuse.asp?iddiskuse=A100620_173642_ms-fotbal-2010_ot
Čo povedať ? Je smutné, že sa dokáže nájsť toľko nenávisti medzi dvoma národmi, ktoré ešte nedávno tvorili spoločný štát. Vždy som si myslel, keď som čítal ostré diskusie na niektorých našich portáloch, že nič horšie som čítať nemohol. Omyl, zdanie veľmi klame a realita je úplne iná.
Choré útoky niektorých „inteligentov“ najlepšie ukazujú, prečo sa spoločný štát nemohol udržať. Vlastne im nikdy nešlo o pokojné spolužitie, ale pocit nadradenosti nad niekým. A ten rozdelením jednoducho stratili, nehovoriac o tom, že aj tak zaznávaný malý brat občas dosiahol úspech a ten sa neodpúšťa.
Pomerne často čítam české noviny, napokon je to blízky jazyk. Rovnako to robím aj v iných krajinách, napokon nemám veľmi širokú jazykovú bariéru, zvládnem dostatočne veľa jazykov, aby som si mohol vytvoriť názor. Nikde sa neprejavuje toľko nenávisti, ako práve medzi slovanskými národmi. Stará známa rozprávka o troch prútoch Svätopluka má veľmi veľa do seba. Nemôžeme sa diviť, že sme dlhé stáročia robili kde-komu lokajov, keď medzi sebou sme sa vedeli hlavne hrýzť. A z toho ťažia najmä tie národy, ktorým sme dodnes tŕňom v oku.
Ukazuje sa to nielen v športe. Aj v politike si s obľubou podrazíme nohy navzájom, stačí si spomenúť na Kosovo. Európa dneška mohla vyzerať úplne inak, ak by sme vedeli spolupracovať a nehľadieť vždy iba na vlastné, často sebecké záujmy. Nikto si neuvedomuje, že sme na európskom území mohli žiť už tisíc rokov pred Kristom, teda dávno predtým, než sem prišli germánske kmene, či Huni. Je to niekedy škoda.
Bývalý kolega, ktorý dlhé roky žije a pracuje v Nemecku, raz konštatoval, že najväčšou nočnou morou západného sveta bola predstava, že by sa slovanské národy vedeli dohodnúť na spolupráci a jednotnej politickej línii. Nikto to oficiálne nepriznal, každý len mávol rukou, ale stáročia sa robí všetko preto, aby k tomu nikdy nedošlo, a neustále sa vráža klin medzi tieto národy v štýle známeho – rozdeľuj a panuj. Niet sa čomu nakoniec diviť, však kultúrne spojenie slovenských národov, prípadne ich veľmi úzka spolupráca na medzinárodnej úrovni vyvoláva obavy v mocných, ak si vezmeme, koľko nás ešte stále v Európe je. Pravdou je, že zásluhou krívd v minulosti k takémuto druhu spojenia sotva dôjde – Poliaci nikdy neodpustia Rusom, Česi budú vždy nás pokladať za niečo menejcenné, balkánske národy dokonale rozoštval primitivizmus strýčka Sama a jeho poskokov, a tak by sme mohli pokračovať.
Zamyslime sa však na chvíľu – v týchto dňoch, mesiacoch a rokoch sa tvoria základy európskeho superštátu, ktorého riadiacimi silami sú krajiny ako Nemecko, Francúzsko či Taliansko. Ako by asi vyzeral tento superštát, keby sa slovanské národy a štáty vedeli medzi sebou dohodnúť, a vytvoriť vlastný spolok ? Zrejme by pôsobil úplne inak.
Nikto nepoprie, že medzi slovanskými národmi bol dlhú dobu zvyk vítať hostí chlebom a soľou. Mali sme v sebe prirodzenú dobrosrdečnosť, ochotu pomáhať a chrániť. V ostrom protiklade s tým boli zvyky západných kultúr, v ktorých nebolo žiadnym problémom hosťa namiesto uvítania a pohostenia – popraviť, alebo zajať.Napríklad posol, ktorý bol všeobecne nedotknuteľný, mohol veľmi rýchlo doplatiť na doručenie správy aj stratou vlastného života. Toto bolo nám cudzie.
V tomto smere, teda jednotnosti, si môžeme svojím spôsobom zobrať príklad aj z Maďarska. Formy jeho politiky pri účasti nacionalistov sú možno neprijateľné, ale nikto nezakryje podstatu – hrdosť na to, že sú Maďari. A dávajú pri každej príležitosti najavo, že sú si toho vedomí.
Raz som povedal, že nikdy som tento štát nechcel a nechcem ho ani dnes. To však nemá nič spoločné s mojím pôvodom – raz si niekto dovolil povedať, že som sprostý Slovák, a dodnes sa mi radšej vyhne. Podstata nechuti voči tomuto štátu spočíva v niečom inom – všetci, ktorí sa dostanú k moci, vždy najviac podrazia vlastných. Vlezú do zadnej časti tela hocikomu, pokiaľ je to v ich prospech. Chrbtovú kosť si odkladajú pri vstupe do parlamentu, a jedinú hrdosť cítia pri pohľade na vlastné bankové konto. Preto som tento štát nechcel – ak mal vzniknúť, mala by to byť vôľa národa a nie neuspokojených ambícií niekoľkých ľudí.
Máme a môžeme byť hrdí na množstvo vecí. Ale v prvom rade musíme vedieť svoju hrdosť prejaviť a chrániť si to, čo je nám vlastné. Neprispôsobovať sa tomu, čo je cudzie. Na ilustráciu formy hrdosti jeden príklad z Anglicka, ktorého som bol svedkom, a veľmi ma pobavil – istý môj známy sa dostal do výmeny názorov s anglickým šľachticom, ktorý mu šplechol do očí, že je slovanský bastard. Známy sa na neho pokojne a bez známky hnevu pozrel, pričom ho zaskočil konštatovaním, že je hrdý na to, že je slovanský bastard. Na nechápavý pohľad šľachtica a prizerajúcich hostí iba doložil – citujem – pokladáte sa za niečo dokonalé, za etnicky čistý národ ? Môžete, ale nezmeníte realitu – slovanské ženy a celkovo národ sú krásne, lebo na našich územiach bol kade-kto a zanechal po sebe nejakú stopu, naopak na vás je niekedy pohľad nočnou morou – vidieť, že pre majetok ste dokázali urobiť hocičo, aj zväzky medzi príbuznými a tak aj vyzeráte …
Tú búrku smiechu, ktorá nasledovala po tomto jeho výroku, by som prial zažiť každému. Nafúkanec s titulom sa radšej zvrtol na opätku a odplával do inej miestnosti.
Čo dodať na záver ? Asi sa nedožijem času, keď budú Slovania tým, na čo skutočne majú. To však neznamená, že budem mlčať pri žabomyších vojnách, ktoré len robia hanbu celému národu. Keby sme dokázali ťahať za jeden povraz, a nemyslím len Slovákov a Čechov, ale aj ostatné slovanské národy, Európa by zrejme vyzerala úplne inak. Ak o tom niekto pochybuje, môže skúsiť spočítať, koľko Slovanov žije na európskom kontinente.
Celá debata | RSS tejto debaty