Naše malé Slovensko

Sedí v kresle a uprene sa na mňa pozerá. Kávu, ktorú som mu ponúkol, položil na stôl. Nechcel ju rozliať trasúcimi rukami. Chlap v najlepších rokoch, ktorý kruto zaplatil za svoj omyl. Väzenie poznačí každého. Poznačilo aj jeho. Nemá ani sedemdesiat kilogramov, a to meria skoro dva metre. Vychudnutá tvár, chýbajúce zuby, vpadnuté oči a pohľad zúfalca. Naftalín z jeho šiat by prebil všetko, nech by to akokoľvek voňalo.

Desať rokov života je dlhá doba. Zvlášť vtedy, ak o osude človeka a jeho konaní rozhodujú iní. Prišiel, lebo hľadá pomoc. A prekvapil ma – na rozdiel od iných pokojne konštatoval, že za svoju vinu oprávnene dostal trest. Trest … Pri jeho ďalších slovách mi toto slovo rezonuje v ušiach a premýšľam o jeho zmysle. Trest má podľa zákona vrátiť človeka na rovnú plochu a vystríhať ho pred opätovným porušením zákona. To by malo byť účelom trestu. Nikde som však nenašiel, že jeho účelom je odobratie ľudskej dôstojnosti a výkon trestu v podmienkach, ktoré sa veľmi nelíšia od koncentráku. Jediné, čím sú iné, je fakt, že väzňovi nehrozí plynová komora a mučenie.

Pri opise toho, čo zažil počas výkonu trestu sa mi dvíha žalúdok. Za desať rokov výkonu trestu jedol mäso iba na Vianoce a veľkonočné sviatky. Aj to by sa porcia vošla na dlaň malého dieťaťa. Ukazuje mi aj opis jedálneho lístka – navonok to vyzerá fajn – jeden deň guláš, iný frankfurtské mäso, či ďalší mäsové závitky … Ale to je iba papier, realita je podľa neho otrasná – kože, plávajúce v bezfarebnej tekutine bez chuti, dávka ryže, po ktorej by kričalo hladom aj dieťa. V nedeľu nedopečený, polosurový múčnik, ktorý všetci odhodia a radšej hladujú, lebo nechcú mať bolesti žalúdka a zápchu. Keď mal prácu, dostával na raňajky štvrťku chleba, ak nie, potom šestinu. Konzervy Pionier, ktoré spomína ako suchú stravu, tie si pamätám aj ja z vojenskej služby – ani pes ich nechcel žrať, a to bolo pred dvadsiatimi rokmi.

Vyťahuje peňaženku, či skôr akýsi váčok a ukazuje peniaze, čo mu uložili za desať rokov trestu na konto. V zmysle zákona dostával na konto 5% ! z toho, čo zarobil, 12% ako vreckové a zbytok na rôzne dlhy a úhradu nákladov výkonu trestu. Celkovo je to necelých tisíc eur !!!

Prevýchova … unavene sa rozosmeje. Nikdy predtým nebol trestaný a skončil podľa pravidiel diferenciácie medzi ľuďmi s neukončeným základným vzdelaním, recidivistami a inými, ktorých preradili z ťažších väzníc. Bez peňazí znamená človek vo väzení ešte menej, ako na slobode. Nemôže si vylepšiť stravu, a tým je odpísaný. Vreckové padne na základnú hygienu, písacie potreby a pár cukroviniek. Normu plnil podľa zápisníčka v ohmatanom obale na viac ako 120%. Nie je to nič platné.

Týždeň pred prepustením sa ho opýtali, či má kam ísť. Za desať rokov videl psychológa len náhodou, keď išiel okolo. Stretnutia s výchovnými pracovníkmi sú formálne, a obmedzujú sa výhradne na riešenie problémov medzi odsúdenými. Na iné nie je čas, ani záujem. Minimálne športové aktivity, aj tie len v prípade, že odsúdený má aj vlastné športové oblečenie – ak nemá, potom má smolu.

Či sa sťažoval ? Znova sa rozosmeje. Nemalo by to zmysel. Kontroly sú v prípade nutnosti hlásené vopred, ak tak v daný deň sa fajn navarí, všetko vyzerá ok, a potom znova do starých koľají. Keď sa bude priveľa sťažovať, presunú odsúdeného pod nejakou zámienkou na trestný oddiel, aby náhodou nemal nasledovníkov. Nie, s policajtmi problémy nemal. Síce väčšina si držala odstup, ale dalo sa s nimi vychádzať, teda až na pár výnimiek, ktorým povolanie a prostredie udreli na mozog.

Postavil sa. Oblečenie na ňom visí ako na vešiaku. Dávam mu kontakt na jednu charitu v okolí, kde by ho snáď prichýlili. S poďakovaním odchádza. Čo s ním bude, neviem. Len sa po tejto debate hanbím, kde to vlastne žijem.