Naše malé Slovensko

Demokracia funguje iba dovtedy, kým nezastihne mocných nepripravených na zodpovednosť. Potom sa dokáže zmeniť najväčšieho demokrata na diktátora. Čo je motiváciou ? Strach. Z čoho ? Zo všetkého – hlavne však zo straty moci, peňazí a podobne.

A tak sa stáva pravidlom, že demokraciu najčastejšie chránia tí, ktorým prekáža všetko, čo sa nedá ovládať. Jedným z príkladov bol napríklad najdlhšie slúžiaci riaditeľ FBI J.E. Hoover. Ak pri nástupe do funkcie v roku 1924 bol budúcnosťou svojho úradu, však nemal ani tridsať, keď sa stal riaditeľom agentúry, časom z nej vybudoval hydru, ktorá vyvolávala strach už len pri počutí jej mena. A tak sa veselo zbierali materiály proti odporcom, kritikom vlády, umelcom a neskorším potenciálne mocným osobám. Poslúžilo všetko, čo sa neskôr mohlo hodiť – od návštev „nevhodných“ podujatí, cez milenky ženatých mužov až po kamarátov a priateľov. Demokracia ? Najviac ju pošliapaval ten, čo ju mal chrániť.

22. novembra 1963 padli v Dallase výstrely, ktoré zmenili svet. Prezident Kennedy sa stal obeťou atentátnika. Koho, to nie je podstatné. Skôr je podstatné to, že hoci celý národ smútil, mocní sa neraz radovali. Nie je žiadnym tajomstvom, že v USA sa nestanete prezidentom, ak nemáte podporu zbrojárskych koncernov. A tie podporia toho, kto zachová zisky. Teda bude platiť vojny. Kennedy ich zisky ohrozoval – oni nesmútili, keď zomrel. Nesmútila ani mafia – konečne sa zbavili aj jeho brata, ktorý na poste ministra vnútra akosi zabúdal na dobré mravy. Nesmútil ani jeho nástupca – dostal jeho miesto. A demokracia dostala ďalšiu facku.

Dve z faciek dostala aj na Slovensku. Dostala ich síce viac, ale práve tie dve mali veľký význam. Prvá padla v roku 1992, keď si niekto povedal, že si založí vlastný štát. Dovtedy mal každý tri roky plné ústa slobody a občianskych práv, ale keď išlo do tuhého, tak si povedal – prečo riskovať nesúhlas. A tak sa nikto a nikoho nepýtal, išlo predsa o záujmy mocných. Dnes sa mnohí divia, že si ľudia nevážia vlastný štát – ale nikto si nepoloží otázku, prečo si vážiť štát, ktorý si neváži vlastných občanov. Druhou fackou bol únos Michala Kováča ml. v roku 1995. Nie je podstatné, kto a v čí prospech ho organizoval, napokon oficiálna verzia stojí na rovnakej vode, ako oficiálny vrah prezidenta Kennedyho. Podstatné je, že dostala facku demokracia – pre záujmy mocných sa urobí hocičo. A beztrestne. To napokon dokazovala aj lavína amnestií, ktorá sa spustila už pred jeho únosom a po ňom pokračovala.

Každým podrazom, ktorý sa nepotrestá, strácame kúsok slobody. Každým mlčaním v situácii, kde by sme mali kričať, strácame kúsok vlastného ja. A zároveň dávame mocným istotu, že nech urobia čokoľvek, vždy im to prejde a môžu sa vrátiť. Je smutné, ak tri kukurice majú v očiach zákona väčšiu cenu ako ľudský život. Je pohodlné otočiť sa na druhú stranu, ak vidíme niečo, čo páchajú mocní. Kde však berieme istotu, že jedného dňa sa neotočí niekto iný, keď to bude páchané na nás, alebo našich deťoch ? Takto sa stráca sloboda.