Po povstaní Bar Kochbu v rokoch 132 – 135 proti rímskemu impériu židovský štát zanikol. Zmenil meno, jeho obyvatelia boli vysídlení z Jeruzalema, a o päťsto rokov neskôr toto územie dobyli Arabi. V roku 1099 vzniklo Jeruzalemské kráľovstvo, ktoré založili križiaci. Po nich územie Palestíny ovládli Mameluci a od roku 1516 sa stalo súčasťou Osmanskej ríše. A tento stav zotrval do r. 1918.
Prečo to spomínam ? Práve na tejto krátkej histórii sa dá ukázať, ako to môže dopadnúť, keď veľmoci nerešpektujú stav vecí, trvajúci stáročia, ale rozhodujú výhradne politicky, na základe vlastných sebeckých záujmov, niekedy v snahe prikryť svoju hanbu. Počas II. svetovej vojny trvalo veľmi dlho, kým veľmoci uverili útržkovým správam, čo sa deje v nacistických koncentračných táboroch, a aké sú vlastne plány Nemecka. Nebyť niekoľkých utečencov, neboli by tomu uverili vôbec. Výsledkom bola škvrna v histórii Európy, nazvaná holokaust – milióny zavraždených obetí, ktoré sa nehodili do árijského plánu. Najviac na to doplatili práve Židia.
A tak si politici povedali, že židovský problém vyriešia raz a navždy. Viedol ich k tomu hlavne pocit hanby, že vôbec niečo také sa mohlo v Európe diať, a pocit zodpovednosti za to, že nezasiahli dostatočne skoro. Plán na samostatný židovský štát, respektíve jeho obnovenie, bol celkom dobrým nápadom. Napokon, o obnovení židovského štátu sa hovorilo už od rozpadu Osmanskej ríše a vzniku Palestíny na západnom brehu Jordánu. Nikto vtedy nepremýšľal, že spolužitie Arabov a Židov na jednom území nebude zrejme dobrým nápadom, lebo už v roku 1936 viedlo k vojenskému konfliktu, každý sa len snažil nejako schladiť horúci zemiak vo svojej dlani. A tak v roku 1948 vznikol štát Izrael, a v dôsledku vojny s Arabmi o rok neskôr zanikla Palestína. Jednoducho si ju rozdelili jej susedia.
Premýšľal niekto vtedy, čo vznik Izraela na tomto území spôsobí ? Môžeme uznať, že historicky na tomto území v dávnej minulosti existoval izraelský štát, ktorý však zanikol. Jeho obnovenie po tisícročiach spôsobilo presne to isté, čo by spôsobilo obnovenie Veľkomoravskej ríše v súčasnosti – množstvo krívd, utrpenia nevinných a riešenie je v nedohľadne. Izrael je prakticky od svojho vzniku v permanentnom vojnovom stave. Bojuje s Palestínčanmi, ktorých právo na vlastný štát uznal iba pod nátlakom medzinárodného spoločenstva, bojuje s rôznymi organizáciami, označenými jeho mecenášmi v USA ako teroristickými, ale pritom sám používa metódy, ktoré sa dajú označiť za teroristické. Dnes si spomenie každý na obete vyčíňania teroristov počas mníchovskej olympiády, ale málokto si spomenie na riešenie, posvätené vtedajšou premiérkou Izraela Goldou Meirovou, keď na likvidáciu vinníkov použili Izraelčania teroristické metódy, a to dokonca v Európe. Okrem toho, že na to doplatil úplne nevinný človek /myslím, že to bolo v nórskom Lillehammeri, kde „pomstitelia“ zavraždili obyčajného človeka, lebo si ho splietli s teroristom/, tu niekde vznikol základ dnešného chovania Izraela. Nikdy nebol potrestaný za porušovanie medzinárodného práva, a práve v tomto období získali jeho predstavitelia neoceniteľnú skúsenosť – ak sa chcú vyhnúť zodpovednosti, stačí vytiahnuť holokaust a veľmoci s pocitom hanby prestanú klásť nepríjemné otázky. Dnešný vývoj je len logickým vyústením toho, čo sa roky ignorovalo – existencia štátu, ktorý absolútne popiera právo iných na sebaurčenie, a je schopný použiť akékoľvek prostriedky na dosiahnutie svojich záujmov.
Výsledkom sú tisíce obetí v rôznych konfliktoch, neraz vojenských, množstvo utrpenia a otázka, ktorá napadne asi každého – prečo ? Prečo sa aj dnes necháme vydierať vzdialenou minulosťou a tolerujeme vraždenie, pochybné vojenské zásahy, porušovanie medzinárodného práva a iné pochybné praktiky vlády v Tel Avive ? Prečo jediné, na čo sa svetové spoločenstvo zmôže, sú nič nehovoriace rezolúcie, ktoré aj tak Izrael skoro vždy ignoruje a oháňa sa svojím právom na ochranu ?
Často sa hovorí o arabských teroristoch. Iste, sú medzi nimi aj takí, ktorí nie sú spokojní, pokiaľ nemajú ruky po lakte zakrvavené. Myslím však, že väčšina atentátnikov sú zúfalci, ktorí v podstate nemajú čo stratiť – fanatizmom v sebe ničia pocity bezmocnosti pri pohľade na to, ako niekto môže všetko a iný nič. Nemajú vlastný domov, pokoj na založenie rodiny a výchovu detí, nemajú žiadnu budúcnosť okrem jednej istoty – kedykoľvek môže na ich dom, ak nejaký majú, dopadnúť raketa, lebo niekto sa domnieva, že práve tam sa skrýva niekto, kto škodí Izraelu, alebo jeho záujmom. Napokon, môžeme si spomenúť aj na vlastnú nedávnu minulosť a boj proti fašizmu – my sme odbojárov volali partizánmi a Nemci – teroristami. My sme ich brali ako bojovníkov za našu slobodu, ae druhá strana ich videla ako záškodníkov a fanatikov, ktorí vyhadzovali do vzduchu vojenské kolóny, cesty, mosty a podobne. Nie je v tom veľký rozdiel, ak sa zamyslíme.
Myslím, že sir Winston sa dnes obracia v hrobe pri pohľade na to, čo spôsobil jeho dobrý úmysel. Chcel dať národu vlastný štát a prispel namiesto toho k stvoreniu netvora. Izrael už dávno nie je obeťou. Je vinníkom. A čím skôr s tým niekto niečo začne robiť, tým skôr prestanú pribúdať mená na zozname obetí.
Celá debata | RSS tejto debaty