Naše malé Slovensko

Mám rád dokumentárne filmy. Neraz povedia to, čo som nemal možnosť zažiť, aj keď niekedy je ich obsah poplatný tvorcom a nie vždy sa zhoduje s pravdou. Ale v zásade sú to diela, ktoré nesklamú. Keďže nemám jazykovú bariéru, pravidelne pozerám dokumenty v rôznych jazykoch a občas ma zaskočí monotematika na niektorých televíznych kanáloch.

A tak mi neuniklo, že množstvo dokumentov, ktoré sú vysielané o histórii II. svetovej vojny sa prevažne zameriava na tému holokaustu. Výpovede obetí nacistického vystrájania sú skutočne otrasné, a človeku sa niekedy rozum zastavuje nad tým, čoho je niekto schopný v mene svojich pomätených myšlienok.

Problém je však v tom, že skoro nikde sa neobjavia dokumenty aj z nedávnej minulosti, alebo prítomnosti, a pokiaľ sa náhodou niekde niečo objaví, téma dnešného utrpenia národov sa opatrne obchádza, hlavne udalosti na Blízkom východe. Pripadá mi to tak, akoby tvorcovia dokumentov mali problém ukázať, že niekdajšie obete sa v niektorých prípadoch zmenili na vinníkov, alebo spoluvinníkov. Pravdou je, že aj sám som sa niekoľkokrát stretol s tým, že ak som náhodou spomenul podivné praktiky Izraela na Blízkom východe, okamžite som bol označený za antisemitu. Pritom si nemyslím, že by som mal nejaké radikálne názory, alebo výhrady voči Židom.

Avšak, postupne začínam chápať, kde vznikajú korene nenávisti voči nim, a to práve na základe mojich obľúbených dokumentov. Myslím, že každý normálny človek bude cítiť pri spomienkach na krutosti vojny ľútosť nad jej obeťami a ich krutým osudom. Ľútosť sa však dokáže veľmi rýchlo zmeniť na nechuť, ba až odpor, ak vás niekto pri každej možnej príležitosti fackuje príbehmi utrpenia svojho národa, a pritom sám nemá problémy využiť praktiky, ktoré sa veľmi nelíšia od tých, ktorých obeťou bol sám. A tak si na jednej strane desiatky rokov pripomíname obete nacizmu, holokaust a všetko, čo s tým súviselo, a na druhej strane nie sme schopní desiatky rokov dostatočne jasne odsúdiť vinníkov masakry v Sabre a Šatíle, ako aj prinútiť Izrael, aby zmenil svoju politiku, a rešpektoval všetky medzinárodné dohovory, a nie iba tie, ktoré sa mu hodia.

Iste, historicky je dokázané, že napríklad krviprelievanie v utečeneckých táboroch nemali na svedomí Izraelčania, ale prizerali sa mu a neurobili nič, aby ho zastavili, hoci mohli. Priznám sa však, že politika Izraela mi často pripomína politiku „bašty“ demokracie, ktorá tiež dokáže bez problémov obísť medzinárodné dohody, ak sa to vyplatí. A pokiaľ sa niekto aj náhodou ozve a žiada rešpekt, okamžite sa vytiahne spomienka na holokaust, a máva sa s ňou, aby sa zakrylo niečo, čo už dávno presiahlo rámec znesiteľnosti.

Výsledkom tohoto konania je potom množstvo extrémistov, ktorí sa iba vezú na vlne nechuti, a zneužívajú ju pre zakrytie svojho primitivizmu. A na ich vystrájanie dopláca množstvo nevinných.

A tak iba čakám, kedy sa raz dozvieme pravdu o Sabre, Šatíle, výbuchu jadrovej elektrárne v Černobyle /a tom, koľko rádioaktivity sme si dali v tom období na raňajky/, sovietskej invázii v Afganistane /a rovnako aj pravdu o Al-kaide/ … ale to sa asi nestane. Skôr nám budú i naďalej zakrývať oči špinavou handrou minulosti, aby sa zakryli viny súčasnosti. A to nielen v prípade Izraela, Židov, holokaustu a dnešného vývoja, ale aj na mnohých iných miestach. Mocní tohoto sveta totiž dobre vedia, že – mŕtvi nesvedčia.