Naše malé Slovensko

Pomáhať človeku, ktorý sa stal obeťou akéhokoľvek násilia, je veľmi ťažké. Obzvlášť vtedy, ak ťažké obdobie prežíval ako dieťa, prípadne počas puberty. Stretol som len málo ľudí, ktorých to nezlomilo a dokázali normálne žiť v dospelosti. Väčšinu to nenávratne poznačí a paradoxne – často sa stanú agresormi sami. Nie, nestanú sa vždy násilníkmi, aj keď ani to nie je výnimkou. Skôr nie je výnimkou, že smerujú k sebazničeniu, lebo najviac nenávidia nie tých, čo im ubližovali, ale sami seba – za svoju slabosť.

Psychológ či psychiater by to opísali množstvom odborných výrazov a nič nehovoriacich slov. Teda nehovoriacich slov tým, ktorí nemajú potrebné vzdelanie. Aký je však pohľad laika ? Pohľad človeka, ktorý dennodenne pracuje s deťmi a neraz má možnosť pozorovať, čo sa deje, len to nechtiac prehliada ?

Ak zbadám ustráchané a neisté dieťa, či študenta – obvykle napadne väčšinu ľudí, že sa necíti dobre v spoločnosti, má trému, alebo – jednoducho sa nenaučil a má obavy, že na to prídem. Po rokoch, ktoré mám za sebou vo svojej práci, sa často desím stretnutia s deťmi, ktoré majú prázdny výraz v očiach alebo pohľad zbitého šteňaťa. Pravidelne sa totiž dozviem príbeh, pri ktorom by som najradšej otvoril okná a kričal do sveta – zaslepenci, nevidíte, čo sa deje ???

Prvý, kto kopne do bezbranného, býva často rodina. Nie, nerobí to úmyselne, len si neuvedomuje, čo sa deje. A často majú rodičia pocit – to naše dieťa je akési divné, zamĺkle, nevie sa z ničoho radovať, počas sviatkov alebo prázdnin sa chová nervózne, a to tým viac, čím sa blíži ich koniec … čo ešte ľudia viac potrebujete, aby ste pochopili, že sa deje niečo veľmi zlé ? Ak má dieťa napríklad zhoršený prospech, obvykle rodičia vinia učiteľa, alebo si myslia, že dieťa svoje povinnosti fláka, kašle na školu a snažia sa to riešiť krikom, rôznymi trestami a podobne. Ani nevedia, do akej priepasti tlačia svojho potomka.

Problémom bezbranného je, že sa nevie brániť, hoci neraz má na to možnosti. Nielen fyzické, ale aj tie zákonné. Tie prvé nevie využiť, lebo podvedome má obavy z konfliktu, tie druhé nevyužíva, lebo nechce byť na základe akejsi davovej logiky udavačom. A tak trpí. A keďže okolie si nevšíma jasné signály, obvykle takéto obdobie trvá neraz mesiace, ba dokonca roky. A škody sú nezvratné. Dieťa začne veriť /podobne ako často ženy v tejto situácii/, že chyba je v ňom. Začne samo seba nenávidieť.  Prečo ?

Bezmocnosť … ako som povedal, desím sa chvíle, keď vidím prázdny pohľad v detských očiach. Kladiem otázky, na ktoré nedostávam odpovede. Rodičia obvykle v tejto situácii tiež veľmi nepomôžu, nie raz sa dokonca stretávam s negatívnymi reakciami, dokonca útokmi, že robím z ich dieťaťa úbožiaka. A tak sa stáva z učiteľa neschopný detektív. Neschopný preto, lebo pre okolie sa ešte nič nestalo, hoci obeť je už známa. Ak predsa len nájdem dôvod správania dieťaťa, stávam sa často nepriateľom ďalších ľudí – rodičov iných detí, ktorí ani vo sne nepripustia, že ich potomok ubližuje niekomu inému.

A pritom by stačilo tak málo. Pozorovať …. pozorovať svoje dieťa, a snažiť sa chápať jeho zmeny správania, hľadať ich príčiny a nie sa iba zmieriť s tým najľahším riešením. A odpoveďou, ktorá je síce pohodlná, ale zďaleka nemusí byť pravdivá. Nedávno mi niekto položil otázku, ako sa dá prevychovať zločinec – často je to oveľa jednoduchšie, než sa na prvý pohľad zdá. Stačí si všímať chovanie našich detí, zachytávať príznaky problémov a zločincov ubudne. Nie raz som sa stretol aj s tým, že za spáchaním priestupku voči zákonu bolo niečo úplne iné, ako neschopnosť či túžba po vlastnom obohatení. Sú totiž aj takí, ktorí sa podobným spôsobom trestajú za vlastnú neschopnosť brániť sa. Je to síce neraz nepochopiteľné, ale je to tak. A je skutočne smutné, ak sa z obete stane vinník a to všetko len pre našu ľahostajnosť.

Nepovedal som tieto pocity a skúsenosti odborne. Nie som odborník. Iba pozorujem, čo sa deje a niekedy som rovnako bezmocný, ako ktokoľvek iný. Často totiž všetko skončí v zmysle vety – kde niet žalobcu, tam niet vinníka. A vtedy mám chuť otvoriť okno a kričať – prečo som taký neschopný blbec ??? Ale tento pocit mám úplne z iných príčin.