Naše malé Slovensko

V súvislosti s pochodom homosexuálov v Bratislave sa objavilo množstvo názorov, že nevieme byť ešte dostatočne tolerantní voči menšinám, vraj sme ešte nedospeli na úroveň vyspelých krajín. Niekedy mám však pocit, že sa ženieme za chimérou dobehnutia niečoho, po čom vlastne netúžime a je nám to iba vnucované, lebo neraz medzi tzv. diskriminované menšiny patria vplyvní ľudia z rôznych oblastí verejného života.

Homosexuáli, či už sú to gayovia, alebo lesby  mi nevadia. Nie som bigotný kresťan, a nemám právo posudzovať spôsob ako žijú, a prečo tak žijú. Je to ich slobodné rozhodnutie, na ktoré majú právo. Čo mi však vadí, je ich neustála snaha o demonštráciu svojej sexuálnej orientácie, a boj o niektoré práva, ktoré podľa vlastnej interpretácie sú im upierané, napríklad právo na adopciu detí. Stačí si totiž pozrieť ich výroky v oblasti adopcií, a nad všetkým trčí ich snaha byť za každú cenu rovnocenným s heterosexuálnym párom. A vytráca sa tam skutočný cieľ, teda záujem a potreby dieťaťa.

Dieťa nie je hračka. Súhlasím, že detský domov nie je ideálnym miestom na zaistenie všetkých potrieb dieťaťa, to však neznamená, že by sme sa mali dieťaťu snažiť dať rodinné prostredie za každú cenu. Nikto nezmení fakt, že štandardným prostredím na výchovu dieťaťa je spolužitie s otcom, matkou a súrodencami. Funkcie otca a matky vo vývoji dieťaťa sú nezastupiteľné. Tak, ako ich nedokáže nahradiť detský domov, nemôže ich nahradiť ani homosexuálny pár. Každé dieťa potrebuje otcovský aj materinský vzor – chlap nenahradí ženu, a žena muža. Snahu môžu mať, ale nedokážu to.

Rovnako nikto nemyslí ani na prostredie, do ktorého sa dieťa dostáva počas svojho života. Takže sa nedá zmeniť ani to, že medzi deťmi, spolužiakmi a kamarátmi sa stretáva v 99,99% s tými, čo žijú v bežnej rodine. Deti však vedia byť neraz aj kruto úprimné, a samozrejme často opakujú to, čo počujú doma. A pri svojej praxi sa stretávam neraz s tým, ako je dieťa vyvrhnuté z kolektívu pre oveľa malichernejšie veci, než by bol život v domácnosti s homosexuálnym párom. Jedno nosí okuliare /aj ja som bol okuliarnik/, druhé má väčšie uši … netreba veľa menovať, všetci to dobre poznáme. Iba ťažko si teda môžeme predstaviť, čo by dieťa prežívalo v prípade takejto adopcie.

Rovnako nie je úplnou pravdou, že sexuálna identita je daná. Ovplyvňuje ju veľa faktorov, a hoci nie som lekár, mal som možnosť poznať ľudí, ktorí si ňou neboli istí a vidieť aj to, ako trpeli. Mnohé veci si človek nesie výchovou a pozorovaním okolia. Myslím, že nikto nevie odhadnúť, aké pocity by malo dieťa, keby rástlo s homosexuálnym párom, a vo svojom bežnom živote stretávalo presný opak. Som však presvedčený, že by mu to mohlo spôsobiť množstvo psychických problémov a následky by sa nedali odhadnúť.

Neznášam primitívov, ktorí idú hádzať po niekom kamene, lebo je iný než ostatní. Byť iný však znamená aj to, že človek nesie následky svojej odlišnosti. Je pritom jedno, či sú pozitívne, alebo negatívne. Keďže je všeobecne akceptovaný názor, že homosexualita nie je choroba, je tento spôsob života a voľby partnera vedomým a dobrovoľným rozhodnutím jednotlivca. A preto by mal byť pripravený niesť aj následky svojho rozhodnutia, teda aj fakt, že radosť z narodenia a výchovy detí mu jeho spôsob života neumožňuje. A mal by akceptovať, že nad všetkým a teda aj jeho snahou o rovnocennosť s heterosexuálnymi pármi stoja – záujmy dieťaťa.

Takže, ak chcú akékoľvek menšiny, aby boli tolerované a rešpektované – musia sa chovať rovnako, rešpektovať a tolerovať.