Naše malé Slovensko

Známy, volajme ho Dušan /lebo jeho meno vo vietnamčine je na polámanie jazyka i pera/, prišiel na Slovensko ešte za čias bývalého režimu. Najprv tu študoval, neskôr ako mnoho jeho krajanov aj zostal. Sedával často na lavičke pred domom, kde som býval ešte ako dieťa, fajčil a mlčky pozeral niekde do diaľky. Priviesť ho do rozhovoru bolo hotové umenie. Väčšina jeho odpovedí bola jednoslabičná. Áno – Nie – Hej … to som počul roky z jeho úst najčastejšie.

Po dlhých rokoch sme sa stretli, a to úplne náhodne v jednom obchode, ktorý patrí jeho synovi. Nie je to ten typický obchod s množstvom handier a obuvi, ktoré vydržia tri prania a mesiac nosenia, ale naopak kvalita, hoci trošku drahšia, stále však dostupná bežnému človeku. Na prvý pohľad ma nespoznal, a nebol by som ani ja jeho, nebyť toho, že z kancelárie vyšla jeho dcéra a tú som si pamätal veľmi dobre … 🙂  Ako dospievajúci sopliak som sa ju niekoľko mesiacov skúšal presvedčiť na rande, ale dala mi košom. A tak som ich pozdravil.

Sadli sme si do kresiel v obchode a začali sa rozprávať. Spočiatku iba s Li, jeho dcérou, neskôr sa na moje prekvapenie pridal aj jej otec. Na moju zvedavú otázku, čo ho priviedlo k tomu, aby sa rozhovoril, mi povedal, že dlhé roky po odchode z rodnej krajiny sa bál aj vrznutia dverí na byte. Neveril ľuďom pri spomienkach na to, čo prežil.

Narodil sa na konci japonskej okupácie Vietnamu. Otca mu zabili Japonci, matka sa stratila a vychovávala ho teta. Hoci si strašne želal opak, matku nikdy nenašiel a nespoznal. Keď mal päť rokov, stretol sa so svojimi staršími súrodencami, o ktorých dovtedy nevedel a začali spolu žiť ako rodina u tety. Pokoj ich však nečakal. Hoci pre väčšinu sveta sa vojna skončila, Vietnam trpel naďalej – Francúzsko túžilo obnoviť nadvládu nad jeho územím. Spomínal, ako neraz v noci utekali a schovávali sa pred francúzskymi vojakmi, ktorí boli paradoxne počas vojny ich spojencami proti Japoncom. Spomínal, ako po druhom manželovi tety, ktorá ich vychovávala, strieľal ten istý vojak, ktorý sa ešte pred pár rokmi u nich skrýval, aby nepadol do zajatia. Spomínal, ako trpeli počas americkej invázie do Vietnamu, keď neraz utekali pred Američanmi do oblastí ovládaných Vietkongom, a potom zase z týchto oblastí tam, kde Vietkong nebol. Všetci po nich strieľali. Pre jedných boli „iba“ ďalší Vietnamci, ktorí by mohli byť partizáni, pre druhých boli možno zradcovia. Z jedenástich členov veľkej rodiny prežili vojnu iba dvaja.

Po ukončení vojny sa rozhodol, že vo Vietname nezostane. Chcel ísť niekde, kde sa nebude strhávať zo spánku, neustále triasť, či nebude v noci utekať pred šialencami v uniformách a báť sa o svoj život. A tak sa dostal do bývalého Československa. Začal študovať, síce pomerne neskoro, ale lepšie než nikdy. Dostal prácu, časom aj vlastné bývanie. Oženil sa, narodili sa deti a zdalo sa všetko v najlepšom poriadku. Po prevrate v roku 1989 stratil robotu, neskôr musel odísť aj z bytu, ktorý bol podnikový a podnik skrachoval. Nikoho nezaujímalo, kde bude a najmenej nových mocipánov. Však to bol aj tak „iba“ Vietnamec. Našťastie ho podporila komunita. Pomohli mu zaistiť nové bývanie, požičali peniaze na otvorenie malého obchodu a postupne sa rodina vzchopila. Nikdy sa nevzdal.

Čo si dodnes pamätám, boli jeho slová o našom národe. Konštatoval, že ak chceme, aby sa niečo na našich životoch zlepšilo, musíme vedieť za to bojovať. Nesmieme sa prizerať tomu, ako nám ubližujú a škodia ľudia, ktorých sme si postavili na čelo. Budúcnosť našich detí netvoria sľuby politikov, ale to, ako ich dokážu naplniť. Pokiaľ ich nevedia plniť, ale nás oklamú, nesmieme urážať svoju dôstojnosť humánnym odpustením, ktoré je skôr maskou zbabelosti pred vzatím zodpovednosti do vlastných rúk.

Na záver povedal – začínajúce zlo sa zastavuje ľahko, rozbehnuté je však ako vlak … a zastavenie stojí veľa obetí a utrpenia  …