Naše malé Slovensko

Niekedy sa viem nazlostiť aj pre maličkosti, v zásade som však flegmatik. Napriek tomu ma však myšlienka príchodu tzv. investorov dokáže poriadne vytočiť. Má to niekoľko príčin, a nikde nie je nepriateľstvo voči niečomu cudziemu, skôr pohľad na to, čo bolo a akosi sa vytratilo.

1990 – Stav nula

Kto si ešte pamätá, vie si spomenúť, čo odznievalo na tribúnach počas roku lži a sľubov, teda novembra 1989 – hlavným motívom zmien bola sloboda prejavu, otvorenie hraníc, povolenie podnikania, zmena politického režimu. O ekonomike sa mlčalo, alebo v pozadí zaznievalo, že bola pred krachom. Toto bola účelová a nehorázna lož. Vzhľadom na systém, ktorý fungoval, bol stav dlhov voči pohľadávkam približne v pomere 1:1. Zamestnanosť bola skoro 100%, treba priznať, že niekde umelá. Bez príjmu však nebol nikto.

1992 – Prvé straty

Stačili dva roky a objavilo sa množstvo nezamestnaných. Konverzia zbrojárskeho priemyslu spôsobila zároveň pád ťažkého strojárstva na Slovensku, ktoré zamestnávalo tisíce ľudí. Slovensko zaplatilo daň za prítomnosť zasneného idiota na Pražskom hrade. Keď sa k tomu pridala likvidácia poľnohospodárskych družstiev, zamaskovaná za úmysly bývalých vlastníkov pozemkov samostatne hospodáriť, katastrofa bola dokonaná. Nezamestnanosť začala dosahovať hranicu 12% a stúpala. Vina bola hodená na nezamestnaných, že si nevedia aktívne hľadať prácu.

1995 – Tunelovanie štátnych podnikov

Samostatnosť, ktorú nikto nechcel s výnimkou samozvanca a jeho poskokov, priniesla ďalšie problémy. Bývalé štátne podniky sa po transformácii na akciové spoločnosti začali rozpadať v dôsledku vykrádania privatizérmi, pribudlo nezamestnaných /až k hranici 20%/, a cieľom každého hlupáka bola kúpa luxusného obleku, drahého auta a založenie politickej strany. Zásluhou premiéra a prvého prezidenta dostala facku aj slušnosť – jeden sa choval ako diktátor, a druhý oznámil občanom, že nie je správne udeľovať milosti zločincom, aby ju nakoniec udelil synovi, ktorému hrozilo dlhoročné väzenie. Únos bol už iba posledným klincom do truhly spravodlivosti, ktorá sa definitívne vytratila. Mimochodom, jediný, komu únos prospel, bola jeho obeť. Namiesto vyšetrenia a prípadného trestu za podiel na podivných aktivitách okolo kauzy Technopol, skončila na veľvyslanectve a vyšetrovanie veci bolo zastavené. Dodnes som presvedčený, že boli za tým politické dôvody, hlavne fakt, že otec obete bol oponentom premiéra.

1998 – Zmena vetra

Po šaškárni okolo voľby prezidenta, kde som čakal, kedy budú kandidovať bezdomovci, prišli parlamentné voľby a prvé víťazstvo porazených – pravice. Bývalý premiér bol odstavený zásluhou spolupráce pravice so stranami ľavého prúdu, ako napríklad SDĽ, pričom na základe neskoršieho vývoja nebudem ďaleko od pravdy, ak poviem, že účasť niektorých strán v koalícii bola kúpená. Zmena podľa pravice dopadla tak, že namiesto otca národa začali devastovať vlastný štát jeho oponenti, pribudlo k tomu množstvo vyfabulovaných káuz, ako napríklad cirkus „Zachráňte Markízu“, ktorý mal vlastne iba zakryť fakt, že jej majiteľ, neskorší minister riešil svoje záväzky veľmi podivným spôsobom. Začal sa skutočný výpredaj štátu, tentoraz do zahraničia. Definitívne padli aj zbytky textilného priemyslu, ktorý bol konkurencie-schopný a na jeho miesto sa nahrnula nekvalita z Číny. Zásluhou rôznych klamných manévrov však nezamestnanosť klesla.

2006 – Opáť zmena pri vesle

Keď je národ zúfalý, volí populistu. Na čelo sa dostal človek, ktorý si nevšimol rok 1989, a ktorý si začal cieľavedome budovať kult osobnosti. Oponenti sa stali nepriateľmi, zodpovednosť vyvodzoval zásadne voči parnerom, v jeho strane neexistovala žiadna. Jeho predchodcovia mu odovzdali podľa vlastných slov štát a ekonomiku v dobrej kondícii. Mám síce pochybnosti, či sa pri skoro 300 tis. nezamestnaných dá hovoriť o niečom takom, ale dobre. Prišla kríza a skrytý potkan vybehol z diery. Investori začali nenápadne vydierať a žiadať ďalšie stimuly. Niekde to viedlo k zatvoreniu prevádzok.

Ako sa teda ničí ekonomika ? Slovensko je ukážkou postupu. V prvej fáze sa ožobráči štát o majetok, a to pod zámienkou, že nie je dobrým vlastníkom. Všetko sa rozpredá súkromným osobám, pričom konkurencie-schopné podniky sa zlikvidujú. Ponechá sa odpad, ktorý spadne neskôr aj sám. V druhej fáze sa likviduje potenciálna nezávislosť štátu v potravinovej oblasti a energetike. Tým sa štát stane závislým na dovoze potravín, a ak sa dá – aj energie. Napokon, kto neverí, nech si spomenie na aktivity pochybného hnutia Greenpeace, a krajinu, ktorá najviac túžila, aby sme museli energiu dovážať. Tretia fáza je príchod tzv. investorov. Tí vytiahnu zostávajúce zásoby financií štátu na vytvorenie pracovných miest, ktoré predtým prostredníctvom nastrčených firiem a osôb zlikvidovali. Neraz sú to firmy, ktoré majú doma obrovské problémy a zachraňujú svoju existenciu tzv. strategickým partnerstvom. Čo v praxi znamená, že pohltia partnerskú firmu, v rámci tzv. ozdravenia znížia stavy ľudí a následne ich v domovskej krajine navýšia. Samozrejme, za peniaze štátu, kde „investovali“.

Skutočným víťazstvom je situácia, keď sa narazí na idiota, ktorý postaví hospodárstvo štátu na jedinom  priemyselnom odvetví. Štát je potom nielen kúpený, ale aj vydierateľný. A platí. Položme si otázku – prečo sa napríklad automobilky hrnú do krajín východnej a strednej Európy ? Iste, hlavným dôvodom je lacná pracovná sila, teda aspoň navonok. Realita je však krutejšia – väčšina z nich zachraňuje holú existenciu, a to veľmi jednoducho – presunie výrobu, skasíruje stimuly a prežije. Trh je presýtený autami, takže je to vítaná cesta prežitia. Hlavne vtedy, ak je poruke hlupák, ktorý to podpíše a zaplatí. Porovnateľným príkladom, ako to dopadne, sú tie automobilky, ktoré zostali vo svojich krajinách – Saab, Volvo a mnohé iné majú obrovské problémy a putujú z rúk do rúk.

Prečo teda kupujeme pracovné miesta ? Jednak preto, že sme si zdevastovali vlastnú ekonomiku. Ale aj preto, že po rokoch pozorovania som presvedčený, že tzv. vyspelá Európa nás prijímala do rôznych organizácií nie pre spoločné záujmy, ale naopak – zo strachu. Strachu z konkurencie, ktorá by mohla pri otvorených trhoch byť veľmi nebezpečná. Členstvo v týchto organizáciach zabezpečuje ovládateľnosť krajín, ktoré by sa vymkli spod kontroly. Klasickým príkladom je tzv. ochranný val a pomoc Grécku – vyspelá Európa by netolerovala to, čo sme dokázali my – krachy bánk a podnikov pre ich nezodpovednú obchodnú politiku a špekulácie. A nenamýšľajme si, že rôzne príspevky z fondov EÚ nás k niečomu morálne zaväzujú – prvé tri fázy, ktoré som vyššie spomenul, zaisťujú, že príspevky z fondov končia okľukou u tých, čo ich poskytli. S výnimkou drobných pre malých podnikateľov, ktoré majú zaslepiť verejnosť.

Čo nás teda čaká ? Ak sa nad sebou nezamyslíme, potom veľmi čierna budúcnosť. Nezabúdajme, že sme vo fáze, keď nás „vyspelá“ Európa vycucala ako pomaranč a šupa patrí predsa do koša. Preto teraz prebleskujú rôzne reči o zmenách v eurozóne, alebo dokonca návrate k vlastným menám. Možno však prichádza čas, aby sme im to oplatili a poslali ich domov s banánom v ruke a topánkami od snehu. Ktovie … dokážeme to ?