Naše malé Slovensko

Keď som počul, že zomrel, nechcelo sa mi veriť. Veď mu chýbalo pár dní do štyridsiatky. Nie, nikdy sme neboli priatelia, ako to vyplýva z nadpisu. Ale bol to človek, ktorý mi strašne veľa dal, a to napriek tomu, že za jeho spôsob života s ním všetci opovrhovali.

Mal ťažký život, ktorý ho veľmi poznačil. Rodinu, ktorá mu nikdy nerozumela, čo by ešte samo o sebe nevadilo, ale ani nechcela rozumieť. Veľmi túžil po vlastnej rodine, ale ani tu sa mu nedarilo. O najväčšiu lásku ho pripravil kamarát a on sa z toho už nikdy úplne nespamätal. Hoci sa snažil ľuďom pomáhať, každý si do neho kopol a zrazil ho, kde sa len dalo. Nečudo, že nakoniec skončil na šikmej ploche. Všetci sa odvrátili úplne – však teraz ho nemohli ani využiť, prečo si ho teda všímať.

Ako sa hovorí – na posratého aj wc padne. Zomlel ho nemilosrdne aj zákon, hoci nechcel odpustiť, ani sa vykrúcať. Chcel to mať iba za sebou, a to čo najrýchlejšie. Asi mu to nebolo súdené – všetko sa ťahalo roky, a hoci bojoval, ubralo mu to hodne síl. Nezlomil sa, ale už nevedel veriť – bál sa všetkých a všetkého. Keď som ho stretol naposledy, priznal, že nezadržateľne padá naspäť, zabíja ho samota a neschopnosť sa vzchopiť. Priznal, že tak dlho ho mali všetci za lotra, až sa ním stal naozaj. A už sa nevedel vymaniť.

A potom už prišla iba suchá správa – zomrel. Neviem, ako sa to stalo, a ani nechcem vedieť, hoci podvedome tuším. Na pohrebe sme boli traja, rodina neprišla. Neprišiel nikto, ani tí, ktorým pomohol. Boli sme traja, úplne cudzí ľudia. Ľudia, ktorí sme ho síce poznali, ale boli od neho na míle vzdialení. Ale vedeli sme, že odišiel človek – a v každom je nejaký kútik, kde je túžba po dobrom.

Odpočívaj v pokoji, priateľu. Na zemi si prežil peklo, ktoré ťa nakoniec pohltilo. Hádam aspoň teraz nájdeš svoj pokoj, a možno aspoň teraz, hoci na malú chvíľku, budeš niekomu chýbať.