Naše malé Slovensko

Od roku 1948 do roku 1989 tu vládla pravda jedinej strany, a vzopretie neraz znamenalo obrovské problémy, v 50. rokoch mohlo byť spojené aj s ohrozením života. Plne súhlasím s tým, že spoločnosť bola zásluhou pevne utiahnutého remeňa akási sivá, mlčanlivá, plná neistoty.

To je jedna stránka mince. Druhou je fakt, že tu za tie roky niečo aj vzniklo. Môžeme sa oháňať tým, že tu bol prevažne ťažký priemysel, a lukratívne oblasti boli v českej časti federácie, nikto však nezmení fakt, že Slovensko sa za obdobie po druhej svetovej vojne zmenilo. Množstvo ľudí tu začalo pracovať v priemysle, dostalo bývanie – ktoré zneuznaný dramatik – alkoholik – flákač nazval králikárňami, ale boli aspoň tie. A boli relatívne dostupné každému, napokon sám som dostal byt, keď som mal 19 rokov, aj keď som mal pritom hodne šťastia.

Školstvo nemenilo neustále spôsoby výuky, a či si to niekto pripúšťa, alebo nie, faktom je, že tí, ktorí sa nejakým spôsobom dostali do zahraničia sa skoro vždy uplatnili. Je pravdou, že výuka bola dosť široká, a neraz zahŕňala aj informácie, ktoré absolvent nemal možnosť využiť v praxi. Avšak rozhľad je prirodzenou súčasťou intelektu, a čím je širší, tým je lepšie. Je lepšie pre budúcnosť mladého človeka, ak vie priveľa, než by mal vedieť primálo.

Zdravotníctvo malo množstvo nedostatkov, ale bolo dostupné každému. Často ma mnohé zlostilo, dnes je to rovnako, len oveľa drahšie. A ak sa bavíme o zhoršenom zdravotnom stave populácie, položme si otázku, na aké služby si človek dokáže v dnešnej dobe zarobiť, a ktoré mu boli dostupné v dobe minulej. Napokon, žiadna vec, ktorá sa vyvíja, nie je nikdy dokonalá. Tak to platilo vtedy, ako dnes.

Zažil som aj rady v obchodoch. Na toaletný papier, ako niekto inde spomína, som rady nezažil. Zažil som ich na banány, mandarínky, niekedy lieskovce či arašidy, prvého favorita, ktorého mala naša rodina, občas na mäso a podobne. Zlostilo ma to, nechápal som to … lebo som na to nemal vek a dostupné informácie. Oficiálnou verziou nedostatku v obchodoch počas socialistickej éry sa stalo, že krachujúci systém nemal dostatok prostriedkov na zaplnenie obchodov nedostatkovým tovarom. Táto verzia sa však s obľubou šírila po revolúcii, alebo ako tomu ja hovorím, po príchode klamárov, skrachovaných existencií, podvodníkov a zakomplexovaných ľudí k moci. Teda ľudí, ktorí spievali na námestiach – sľubili sme si lásku – a v praxi realizovali osobnú pomstu za to, že počas minulej éry boli bezvýznamní. Česť výnimkám, ktoré sa dokázali postaviť nad veci s nadhľadom, a chovať sa ako ľudia.

Ak by som chcel vymenovať nedostatky socialistického systému, musel by som zapísať možno desiatky strán. A nie je isté, či by som spomenul všetky. Zúrivé 50. roky, množstvo obetí v táboroch, či popravených – to neboli následky samotného systému, ale paranoje jeho predstaviteľov, ktorí sa začali triasť o svoju moc. Za justičnými vraždami nestál systém, ako sa to s obľubou podáva, ale konkrétni ľudia. Ľudia, ktorí v mene svojej moci a postavenia dokázali zneužiť všetko, čo mali po ruke. Netreba zabúdať, že v danom období prešli podobným vývojom aj Spojené štáty. Len sa treba pozrieť a nezatvárať pred tým oči.

Jedným z faktorov nedostatku v obchodoch bolo to, čo dnes naplno pociťuje napríklad Kuba, a v nedávnej minulosti iné krajiny, napríklad aj Irak. Embargo – prístup „demokratického a tolerantného“ západu ku krajinám, ktoré sa nechovali, ako si jeho predstavitelia želali – a tak prišli na rad rôzne obmedzenia, či už politické, alebo obchodné. Plot nebol iba z našej strany, ale aj z tej druhej. A tak bol nedostatok mnohých vecí, ktoré sa nedali vypestovať, či vyrobiť. To je fakt, a nikto ho nepoprie.

V tejto súvislosti jeden príklad – po obvinení Iraku, že vlastní a vyvíja biologické a chemické zbrane, bolo voči krajine uplatnené embargo, a jediný program zahraničného obchodu, ktorý fungoval, bola ropa za potraviny. Aj tu sa však jednalo skôr o výpalníctvo, ticho tolerované bezvýznamnou organizáciou s honosným názvom OSN. Spomenul niekto počas obmedzení, ako sa dostal Irak k technológiam na výrobu chemických a biologických zbraní ? Nie, lebo to sa nehodilo. Ešte v roku 1987 bol Saddám Husajn spojencom USA, a tie mu na základe zmlúv predali potrebné technológie. Predali mu ich v obave, aby v Perzskom zálive nezískalo silnejšie postavenie bývalé ZSSR. Vtedy jastrabom v Pentagone vôbec nevadilo, že v Bagdade sedí fanatik, ktorý neváhal svojich oponentov odstraňovať akýmikoľvek prostriedkami. Účel svätil prostriedky.

Ako som povedal v nadpise – obmedzená pamäť plodí obmedzených ľudí. Spomeňme a uctime si obete násilia v 50. rokoch, ale nezabúdajme, koho boli obeťami. Ich životy majú na svedomí konkrétni ľudia. Ľudia, ktorí zneužili túžbu iných po pokojnom živote na vlastné ciele. Napokon, to sa deje aj dnes. Túžbu po slobode zneužili ľudia, ktorým nešlo o nič iné, ako o moc. Nie sú o nič lepší, ako boli tí v 50. rokoch. Nemusíme súhlasiť s myšlienkou rovnosti, napokon, vždy som bol za to, aby každý dostal podľa svojich zásluh. Realitou dneška však je, že najviac majú tí, čo žiadne zásluhy nemajú. Starajú sa výhradne o vlastný prospech.

A ešte niečo – ak ozaj chceme, aby sme mali štát pre ľudí, nemôžeme každé polstoročie otočiť kormidlo vývoja, a začínať od začiatku. Na čo sú nám skúsenosti, ak ich zahodíme ? Ich zahodením iba dokazujeme, že sme oveľa hlúpejší, než tí, čo boli pred nami. A to nie je dôvod na hrdosť, skôr na zamyslenie.