Naše malé Slovensko

Cestovať po Slovensku je zábava. Niekedy však skôr pripomína tragikomédiu. Hlavne vtedy, keď sa náhle ocitnete odkázaní na verejnú dopravu. Nedávno šoféri bojovali za svoje benefiti, o ktorých si myslím, že im právom patria. Kedy však začnú bojovať za svoje práva cestujúci ? Nevedno.

Napríklad dozvedieť sa na väčšine autobusových zastávok, kedy vám ide autobus, je často úloha pre kryptológa. Tri, štyri poriadky, čiastočne strhnuté, s rôznymi platnosťami a odporujúcimi symbolmi – cestujúci vyber si – podľa jedného autobus ide, podľa druhého nie a platnosť ? Nikde … strhnutá. Autobusová stanica v Poprade je zázrak – nemáte sa kde najesť, teda okrem somarín ako rôzne koláčiky a spol. Centrum podtatranského ruchu ? Skôr diera. Prešov a Košice ? Moderné elektronické tabule, s poškodenými displejmi, takže niekedy iba lúštite, čo vlastne na nich je. Banská Bystrica ? Tam je stavba stanice vhodná do Guinessovej knihy rekordov. A tak by sme mohli pokračovať.

Osobitnou kapitolou je naša pohostinnosť. Plne chápem, že nikomu nerobí dobre pohľad na bezdomovcov, ktorí sa ukryjú pred nečasom, alebo nocou na stanici a driemu tam. I napriek tomu mi pripadá choré, ak je stanica na niekoľko hodín v noci zatvorená, údajne z technických príčin. Predstavme si turistu, ktorý akosi prehnal svoju návštevu a musí čakať do rána na autobus, alebo vlak, pričom nemá na hotel – musí stepovať niekde po meste, pravidelne kontrolovaný okoloidúcimi hliadkami mestskej či štátnej polície. Čo si o nás myslí, je každému jasné. Prestepuje noc a už nikdy sa nevráti.

Alebo nápisy, hrdo hlásiace – Bufet – vojdete dnu a ste po k.o. v prvom kole. Smrad, špina, neupravená obsluha, opilci a výber z dvoch starých šalátov, mrazených bagiet a …. koniec. A potom sa divíme, že nás turisti akosi obchádzajú, prídu raz a nevracajú sa. Napokon, stačí, aby sa niekoľkokrát odviezli v našich špinavých vlakoch, a máme reklamu ako vyšitú.

Raz bol u nás kamarát z Francúzska a po týždni povedal – krajina krásna ako Švajčiarsko, ľudia mysliaci horšie ako domorodci v nejakej zaostalej krajine niekde na africkom kontinente … a ja iba dodávam – dokedy ???