Naše malé Slovensko

Keď som začínal javiť záujem o šport, chcel som byť všetkým možným – raz futbalistom, inokedy hokejistom alebo tenistom, keď bývalé Československo vyhralo Davis Cup. Nevedno, pri čom by som vlastne skončil, nebyť jedného šedivého pánka, ktorý sa motal v našej školskej telocvični počas jednej hodiny telocviku a neustále si niečo čmáral do svojho zošitka, pripomínajúceho niekdajšie zrkadielka.

Asi o týždeň prišiel do našej triedy a opýtal sa, kto má záujem hrať basketbal. A tak som sa zvedavo prihlásil, a pánko mi dal lístok, na ktorom bolo napísané kedy a kde mám prísť. Prvé dva tréningy si pamätám dodnes – z pánka sa vykľul tréner, ktorý nám hodil do rúk loptu a lakonicky povedal – hrajte. A tak sme začali ostreľovať dva smetiaky, zavesené na stene a naše snaženie sa podobalo všetkému možnému, len nie basketbalu. Tréner však iba mlčal, a stále si niečo zapisoval. Po druhom tréningu nás postavil do radu a oznámil, že na ďalší tréning prídu iba tí, ktorých prečíta – mal som šťastie, bol som medzi vyvolenými. Ostalo nás dvanásť, ktorí sme spoločne trénovali a hrávali rôzne súťaže skoro desať rokov. Traja z nás sa dostali do väčších klubov a neskôr aj reprezentovali.

Svojho bývalého trénera som stretol po rokoch opäť. Nedalo nám a sadli sme si na kus reči. Už netrénoval, bol v dôchodku, ale ako sám povedal, v tejto dobe by trénovať nechcel. Mať v družstve hráča, ktorému hrozí pri prihrávke úraz, lebo nevie, že lopta sa chytá rukami a nie ksichtom, alebo hráča, ktorý behá ako káčer Donald – a to všetko len preto, že rodičia sú bohatí – to by si nevedel predstaviť. Za jeho čias sa vyberali deti, ktoré vedeli s loptou doslova kúzliť, a aj keď sa nedostali na vrchol, svoj šport milovali. A ostal im na celý život. Dnes ? Talenty hnijú niekde za počítačmi, lebo rodičia na šport nemajú.

Vtedy mi povedal, že na svoje chyby prídeme, až odíde generácia, ktorá bola ešte vychovávaná podľa starých pravidiel, kde existoval systém výchovy a výberu. Optimisticky som mu oponoval, že predsa sa to tu časom ustáli a tiež bude systém. Pozrel sa na mňa, a smutne konštatoval, že raz príde na jeho slová, lebo zo športu sa stal krutý biznis.

Už sme sa nevideli. Rok po našom stretnutí ochorel a svojej chorobe podľahol. Zomrel necelý mesiac pred ziskom titulu majstra sveta v hokeji, a ja som si na neho spomenul s úľavou, že sa v niečom predsa mýlil. Uplynulo však osem rokov a ja som zistil, že aj v tomto smere mal pravdu. Stará generácia pomaly odchádza a nástupcovia sú v nedohľadne. Ťažko sa však môžeme diviť, keď hlavným kritériom výberu sa stal obsah peňaženky rodičov.