Naše malé Slovensko

Asi najskôr preto, že na to nemám právo. O čom chcem dnes písať ? O tom, ako mi mnohí vytýkajú, že nenadávam na bývalú dobu, dokonca niekedy majú dojem, že sa komunistického režimu zastávam. Možno ani netušia, koho príspevky neraz čítajú. Možno netušia ani to, čo všetko moja rodina stratila po roku 1948, a ani to, že som skoro nezmaturoval pre – kravatu.

Je to jedno. Môj postoj voči komunizmu je rovnaký, ako voči akémukoľvek zriadeniu. Nezakrývam si oči pred nedostatkami, a rovnako ani pred pozitívami. Padol by som totiž na úroveň tých, ktorí boli do roku 1989 komunistami, po ňom kresťanmi a demokratmi, a keby sa náhodou objavil v nejakej forme fašizmus – boli by aj fašistami, ak by im to prinieslo prospech a moc.

Na začiatku všetkého je myšlienka. Na konci je výsledok, realizovaný ľuďmi, a neraz vôbec nesúvisí s pôvodnou myšlienkou. Prečo ? Nech je myšlienka akokoľvek dobrá, vždy je jej naplnenie závislé od tých, čo ju realizujú. A podľa toho sa často hodnotí aj samotná idea, a nikto sa nezamýšľa nad tým, že jej autor chcel niečo úplne iné.

Je niečo zlého na tom, že niekto premýšľa nad tým, ako by mal každý dostatok pre svoj život – teda, aby mal čo jesť, piť, miesto na bývanie, dokázal bez problémov uživiť rodinu a podobne ? Nie je. Naopak je zvrátené, ak niekto sype tony potravín na skládky, alebo ich spaľuje, zaoráva a podobne, a to všetko len preto, aby si udržal svoje zisky. Pritom niekde na inom konci sveta zomierajú ľudia hladom, a na ďalšom konci sveta zasadajú komisie, ktoré sa snažia riešiť problém a tvrdia, že je ťažko riešiteľný, hoci vedia, že klamú. To je skutočná zvrátenosť.

Po roku 1948 skončili piati členovia našej rodiny v tzv. pracovných táboroch. Všetci sa vrátili s podlomeným zdravím. Bol v podstate zázrak, že prežili. Prišli o majetok, mali problém nájsť si zamestnanie, ich deti mali problém vyštudovať. Ja sám som skoro nebol pripustený k maturitám, lebo som prišiel v bielej košeli, kombinovanej s čiernou kravatou, a tak som porušil nepísané – mať zväzácku kravatu. Nebyť predsedu komisie, ktorý uzemnil našu fanatickú zástupkyňu, tak som skončil. Bol som vtedy pobúrený, vyľakaný i som si zanadával. Bol som mladý. A mnohé veci nechápal.

Dnes, keď mám trošku rozumu naviac, kladiem si otázku – znepríjemnila život mojej rodine myšlienka, alebo ľudia, ktorí ju realizovali ? Jednoznačne ľudia, ktorí ju realizovali pre vlastný prospech. Myšlienku spravili obludnou ľudia, ktorí dokázali ísť bezohľadne za svojím prospechom a nehľadeli na nikoho a nič, okrem seba. Ľudia ako Lenin, Stalin, Ježov, Berija, Brežnev a spol. Sadisti, psychopati a zakomplexovaní ľudia, ktorí systematicky likvidovali vlastných oponentov, lebo sa ich báli. Kde bola vtedy myšlienka, ktorá vznikla úplne inde, v inej dobe a za iných okolností ? Zrejme sa zdesene skrývala pri pohľade na to, ako ju niekto zneužil.

Niekto povedal, že demokracia nie je ideálna, ale čo robiť, keď nič lepšie nemáme. Omyl – aj toto tvrdenie je zvrátené. Ak vieme, že niečo nie je také, ako by malo byť, treba hľadať riešenie. Ale tu vystáva problém mocných – tí riešenie nepotrebujú, im je momentálne dobre. A tak sa skrývajú za trápnymi výrokmi. V čom sa líši napríklad od vyššie citovaných pánov človek, ktorý chce šíriť myšlienku demokracie na hlavni samopalu ? V ničom. Je rovnaký psychopat, ako tí, čo chceli šíriť komunizmus strachom z gulagov.

Preto nesúdim. Aj v dobe minulej boli veci, ktoré neboli zlé. A je veľká škoda, že sme si ich neponechali, a nechali sa omámiť nenávisťou. Dnes by sme boli oveľa ďalej. S celkom nemusím súhlasiť.