Naše malé Slovensko

Pochádzal z malého mestečka, kde sa narodil v meštiackej rodine. Otec bol pisárom a syn veľmi rýchlo pochopil, že lepší život vo svojej dobe môže mať ako kňaz, alebo vojak. A tak sa stal vojakom.

Prišla doba, ktorá zmietla všetko, čo jej stálo v ceste. Mocní končili svoju púť neraz na popraviskách, potoky krvi tiekli ulicami miest a obcí. Nikto si nemohol byť istý životom. Najväčšou módou tej doby bolo stáť na námestí a prizerať sa popravám, ktoré neraz trvali celé hodiny.

On zatiaľ trpezlivo stúpal po armádnom rebríčku, a vôbec netušil, čo mu pripravil osud do budúcnosti. Zúčastnil sa niekoľkých vojenských výprav, získal vyznamenania, postupne rástla jeho hodnosť, až jedného dňa mu pripli generálske epolety. V tej chvíli si pomyslel, že je na vrchole. Krajina sa na chvíľu upokojila, začal chodiť do spoločnosti a vtedy ju spoznal – odvrhnutú dcéru obchodníka s látkami. Jej sestra bola manželkou brata jeho veliteľa, a jemu tiež dlho netrvalo, kým svoju vyvolenú presvedčil k svadbe. A po roku sa mu narodil syn.

Krajinu medzičasom znova strhol vír boja, a tak musel odísť od ženy a syna aj on. Ďalšie boje mu vyniesli najvyššiu armádnu hodnosť, akú mohol získať – stal sa maršalom. Dávno už nebojoval za svoje ideály, ale len z povinnosti. S najvyšším veliteľom nemali dobré vzťahy, ale nemusel mať obavy o svoje postavenie – jednak boli spojení príbuzenským putom, jednak sa jeho nadriadený bál veľkej popularity svojho maršala. A možno ani nebál, ktovie. A tak ho posielali po rôznych krajinách, kde neraz upokojoval vášne a hovoril si, ako by bolo fajn, mať vlastnú krajinu a nemusieť počúvať človeka, ktorého bytostne neznášal.

Jeho želanie sa mu nečakane splnilo – krajina, ktorú poznal iba z počutia, a kedysi ušetril krvavej vojny, strácala svojho panovníka, ktorý bol slabý, chorý a starý. Navyše ani nemal potomkov. A tak ho pozvali, aby zaplnil prázdne miesto. Neváhal a prijal. Vôbec netušil, že jeho rod prežije stáročia a bude základom šťastnej budúcnosti. Stretol sa aj v konflikte so svojím bývalým veliteľom, a prispel k jeho porážke. Avšak boje a neustály stres ho poznačili – nedokázal zaspať bez stráží, a neustále sa bál atentátu. Nikdy sa nenaučil jazyk krajiny, ktorej vládol a to jeho obavy zvyšovalo.

Napriek tomu zomrel pokojnou smrťou vyvolených – v posteli. Jeho život bol naplnený, krajina dostala pevné základy a neskôr sa stala vzorom tolerancie a úspechu pre iných. Jeho potomkovia vládnu dodnes.

Dokážete uhádnuť, akú krajinu som myslel ?