Naše malé Slovensko

Poznám ho roky. Kedysi sme boli spolužiaci, a hoci sme neboli kamarátmi, vedeli sme spolu posedieť a podebatovať aj po skončení školy. Naše cesty však nešli tým istým smerom, a tak som o ňom viac počul od známych, než by som vedel z našich stretnutí. Vedel som, že sa stal podnikateľom, a dokázal vybudovať silnú firmu, ktorá obchodovala po celej Európe. Na stretnutia nebol čas, a ja nepatrím medzi tých, ktorí sa tlačia tam, kde nepatria.

Prešli roky. Počas jednej služobnej cesty do Bratislavy som sa chcel po dlhšom čase poprechádzať po starom meste. Zamyslene som chodil od obchodu k obchodu, keď som skoro spadol z nôh – oproti mne išiel bývalý spolužiak. Špinavý, zarastený, s igelitkou v ruke, ktorá jasne poukazovala na jeho status a mútnym pohľadom v očiach. Neprítomne na mňa pozrel a chcel ma obísť. Keď som sa mu prihovoril, spočiatku nechcel ani zastaviť. Nakoniec predsa len zastavil, ale pri našom rozhovore sa neustále pátravo obzeral okolo seba. Na moju otázku, čoho sa tak obáva, odvetil, že žobráci nie sú veľmi vítaní v tejto lokalite a nechce mať problémy. Chcel som si ísť niekam sadnúť, ale bolo mi jasné, že v jeho súčasnom stave by nás vyhodili aj z tej našpinavšej krčmy. Nevedel som, čo mám robiť – iste, kamarátmi sme nikdy neboli, ale stále to bol bývalý spolužiak a človek – aj keď na dne.

A tak ma napadlo, že mu v rámci svojich možností skúsim pomôcť. Poviem úprimne, neviem či by som sa na to dal, keby som vedel, koľko problémov a netolerantnosti sa objaví. Prvé, čo som urobil, bolo, že som sa pobral s ním do second-handu kúpiť nejaké oblečenie, pretože jeho súčasné bolo zrelé do kontajnera. Nie som tak solventný, aby som mohol rozhadzovať peniaze, takže to bolo jediné prijateľné riešenie. Pri pohľade na spolužiaka predavačka zvrieskla, aby ten žobrák vypadol z obchodu a nesmrdel tam. Iste, aj mňa napadlo, že by bolo najlepšie, keby sa najprv riadne vykúpal, ale kde ? Pri pohľade na neho v každom hoteli ho odmietli zapísať, a to dokonca aj na robotníckej ubytovni. Darmo som vysvetľoval, že to zaplatím, márna snaha. Navyše, do obchodu by som ho nemal ako zobrať, lebo by si nemal čo obliecť. Takže, nechal som ho stáť pred obchodom, kúpil v neďalekej galantérii krajčírsky meter, vonku ho meral a v obchode vyberal oblečenie. Oblečenie som nakúpil, ale stále ostal problém – kde ho dať do poriadku ?

Nakoniec sa nad nami zľutoval ? /za dvadsať eur/ jeden recepčný v ubytovni, ktorú sme náhodou objavili. Dovolil, aby sa osprchoval na spoločnej sprche, samozrejme, ubytovať ho odmietol. Po dvoch hodinách trápenia vyšiel zo sprchy znova človek – síce silne pripomínal ruského popa, ale čistý a nesmrdel. Našli sme aj holičstvo, kde ho dali celkom do pozerateľného stavu.

A potom sme konečne mohli ísť na kávu a podebatovať. Čo sa stalo ? Stará klasika – mal firmu, zarábal, oženil sa a mal aj kamarátov. Žene by zniesol modré z neba, a ona to aj ocenila – otehotnela s jeho kamarátom, vybrala spoločný účet a zmizla. Keďže potreboval peniaze, požiadal kamarátov, aby mu vrátili to, čo im v dobrých časoch požičal. Dvaja vrátili, tretí zavolal policajtov, že ho vydiera. Keďže pri pôžičke nerobili žiadne zmluvy, však boli kamaráti, mal problém. Pribalil sa ďalší, lebo nemohol splatiť svoje záväzky, prišli súdy, exekúcie, trestné stíhanie – väzenie. Stratil desať rokov života plahočením sa v bahne. A skončil ako bezdomovec.

Ťažko niečo dodať. Mnoho som mu neveril, zdalo sa mi to neraz pritiahnuté za vlasy, ale niekoľkých jeho „kamarátov“ som poznal z počutia a vedel, čo sú za kvietka. Nechcel som sa brodiť jeho minulosťou, nemal som na to dosť času, chcel som iba trochu pomôcť – a tak som mu zohnal ubytovanie tam, odkiaľ ho ešte ráno vyhodili, a prihovoril sa za neho v jednej firme, aby ho zamestnali. Spočiatku sa veľmi nehrnuli, nakoniec pomohli dobré vzťahy a dali mu prácu. V sklade, ale je to práca.

Odvtedy uplynuli asi tri roky. Bývalý spolužiak, podnikateľ, bezdomovec, neskorší skladník je dnes obchodným riaditeľom firmy, ktorá ho prijala na môj príhovor. Postavil sa na nohy a plánuje kúpenie bytu, a časom možno aj rodinu so svojou priateľkou. Dnes už nikomu nevadí ani jeho minulosť – má postavenie. Tí, čo sa mu kedysi odvrátili, dnes sa snažia podlizovať, lebo by ho mohli využiť – našťastie, poučil sa.

Pri spomienke na jeho osud ma však často napadne jedno – nedivme sa, že ľudia nostalgicky spomínajú na obdobie socializmu. Určite nebanujú za jeho „vymoženosťami“, ale v tej dobe sme boli akýsi ľudskejší, než dnes. Vedeli sme si pomôcť, poradiť a nepozerať sa tupo na cudzie utrpenie. I to nám priniesla nová doba – chlad a ľahostajnosť voči cudziemu osudu. Nie sme ako oni – žiaľ, často sme oveľa horší.