Naše malé Slovensko

Konflikt, ktorý vznikol rozhodnutím maďarského parlamentu o udeľovaní občianstva zahraničným príslušníkom maďarskej menšiny, nie je nový. Jeho počiatky siahajú do doby po skončení prvej svetovej vojny a spájajú sa s rozpadom Uhorska a vznikom následníckych štátov na jeho bývalých územiach. A Maďarsko sa nikdy nezmierilo s tým, že stratilo nielen väčšinu územia, ale sa zároveň stalo bezvýznamnou krajinou v Európe, jednou z mnohých, ktoré nikdy neurčovali smer vývoja udalostí v európskom, či svetovom meradle.

Problém maďarských pasov pre menšiny nie je problémom Slovenska. Je zároveň problémom Chorvátska, Rumunska, Srbska, Slovinska a možno aj Ukrajiny. Slovensko je však z týchto krajín relatívne najzraniteľnejšie, a preto Orbán obrátil svoj pohľad naším smerom. Nie je totiž žiadnym tajomstvom, že práve Slovensko má z vyššie spomínaných susedov Maďarska najslabšiu diplomaciu v rôznych medzinárodných organizáciách. Naopak, Maďarsko neustále agituje a upozorňuje na problémy svojej menšiny na Slovensku, ktoré sú iba nenaplnenými ambíciami niektorých politikov SMK a túžbou Orbána získať späť niekdajšie územia. Smutné je, že v ich plánoch výrazne nahráva aj SNS, hlavne vyjadrovanie jej predstaviteľov. Je totiž jednou vecou povedať pravdu, a inou povedať ju primeraným spôsobom.

EÚ je v tejto veci absolútne nepoužiteľná. Jednak ukázala svoju bezmocnosť počas konfliktu v bývalej Juhoslávii, kde sa viac kryli záujmy USA, než záujmy obyvateľov územia, kde sa odohrával konflikt, navyše neraz pôsobí dojmom, že koná výhradne vtedy, ak sa jedná o záujmy veľkých krajín, teda Nemecka, Francúzska, prípadne Talianska. Ostatné krajiny sú skôr členmi z nevyhnutnosti, a nemusíme si namýšľať, čo bolo skutočným cieľom rozširovania únie – bola to výhradne obava, aby krajiny strednej a východnej Európy neboli pod vplyvom Ruska. Treba priznať, že v tomto smere únii významne pomohli aj naši „demokrati“, ktorí namiesto premyslenia svojich krokov sa riadili výhradne nechuťou voči Rusku, a spomienkami na dobu vlády komunizmu. Keďže hrozba vplyvu Ruska sa vstupom spomínaných krajín do EÚ a NATO čiastočne odstránila, ďalší vývoj mocných v Bruseli nezaujíma. To je vidieť aj dnes – ak v prípade napadnutia študentky v Nitre /nech už to bolo akokoľvek/ sa ozvali z Bruselu okamžite, a očakávali rýchle riešenie a vysvetlenie, dnes pri vývoji v Budapešti mlčia.

Musíme sa zmieriť s faktom, že slušnosť nemôžeme očakávať tam, kde nikdy nebola. Nemôžeme čakať, že Maďarsko bude rešpektovať Trianon, ktorý podpísalo pod nátlakom víťazov v prvej svetovej vojne, nemôžeme čakať, že sa nás zastanú krajiny, ktorých jediným meradlom záujmu je ekonomický prospech. Ten už totiž dosiahli, našu /a nielen našu/ ekonomiku urobili dokonale závislú na svojich záujmoch, a na tom by nič nezmenila ani prípadná zmena vlajky na územiach, kde podnikajú. Môžeme sa búchať po ramenách, že sme boli tzv. tigrom – v skutočnosti z nás urobili tigra na porcelánových nohách – stačí poriadne udrieť a rozsypeme sa ako domček z kariet. A nenamýšľajme si, že by nám niekto prišiel pomáhať. Mocní v Bruseli, a nielen tam, berú všetky podpísané zmluvy jednostranne – pomáhať je naša povinnosť, nie však nárok.

Ak snáď niekto pochybuje o mojich slovách, môže si v tejto súvislosti porovnať vývoj v Kosove s vývojom v Iraku. Všetci sa išli pretrhnúť, aby pomohli kosovským Albáncom proti genocíde, ktorú páchali údajne srbské polovojenské jednotky. Ale nikoho nezaujímajú Kurdi v Iraku, ktorých utláčali počas diktatúry Saddáma Husajna, po nej, chodili ich pravidelne strieľať turecké vojenské jednotky, a to aj cez hranice Iraku. Nikto sa nehanbil využiť Kurdov na boj proti Husajnovi a jeho zvrhnutie, ale ich ďalšie osudy nikoho už nezaujímajú. Pritom Albánci svoj štát mali a majú. Kurdi nemajú nič.

Myslím, že je najvyšší čas /ak nie neskoro/, aby sme sa začali starať o vlastné záujmy. Vojna v Afganistane nie je náš záujem. Zúčastňovať sa na riešení afganského problému nemá zmysel, ak sa Európa nemieni podieľať na riešení nášho problému. Buď sme spojenci a vážení členovia, a to vo všetkom, alebo v ničom. Ak európske inštitúcie nemajú záujem hasiť plameň v zárodku, hoci sme plnohodnotnými členmi, nepotrebujeme ich vôbec a mali by sme si hľadať spojencov, ktorých budeme zaujímať vždy a všade. Takých, ktorí sa budú o nás zaujímať nielen vtedy, keď nás budú potrebovať, ale aj vtedy, keď ich budeme potrebovať my.

Nemusíme voliť Fica, ani súhlasiť s tým, čo tu dokázal za svoje vládne obdobie. Treba však uznať, že v prípade prvých krokov Orbána a jeho kabinetu na výber nemal, a spravil iba to, čo by spravila každá krajina. A Orbán môže byť rád, že nemá za suseda Nemecko, alebo Francúzsko – tieto krajiny by postupovali oveľa tvrdšie. Voliči na Slovensku majú teraz možno jednu z posledných možností, ako niečo zmeniť – treba nielen odmietnuť spôsob vládnutia Smeru a jeho partnerov, ale zároveň postaviť na čelo človeka, ktorý nebude populistom, ale pragmatikom. Človeka, ktorý bude robiť reálnu politiku, nebude spievať krásne piesne na dobrú noc, ale dokáže povedať nepríjemnú pravdu priamo do očí, a hlavne – dokáže začať čistiť všetko od podlahy. Ani Orbán by tak veľmi nevyskakoval, keby niektorí politici nemohli beztrestne zneužívať svoje postavenie – napríklad politici SMK. Každý poslanec by mal niesť zodpovednosť za svoje konanie, a jeho imunita by ho mala chrániť výhradne na pôde parlamentu, tak ako je to aj v iných krajinách. Ak to nie je nikto schopný pochopiť a realizovať – potom je možno čas na ďalšiu revolúciu. Tentoraz však v záujme zachovania štátu, bez ilúzií a amatérov vo výkonných funkciách.

Čas slušnosti za každú cenu pominul. A ak niekto nechce pochopiť, že by sa mal starať sám o seba, a namýšľa si, že mu všetko prejde, lebo Slováci sú národ holubičí, s odvahou v nohaviciach – je načase mu dať najavo, že sme síce mierumilovní a snažíme sa vyhnúť konfliktu, to však neznamená, že si nebudeme vedieť brániť svoje a v prípade potreby aj niekomu dať dve-tri po pysku.