Naše malé Slovensko

Ak mlčíme tam, kde treba protestovať, stávame sa zbabelcami ….

Jednoduchý citát, a koľko pravdy v sebe skrýva. Je paradoxné, ako sa dokážu ľudia rokmi zmeniť, a tolerovať dnes to, čo pred rokmi by rázne odsúdili. Je smutné, ak spoločnosť vylúči zo svojich radov človeka, ktorý kradol, lebo hladoval a naopak, ospravedlňuje človeka, ktorý vzal život, lebo sa cítil niečím viac ako bežný človek, keďže ho niekto označil za osobnosť. Ale, kto je vlastne osobnosťou – niekto, kto číta z čítačky vopred pripravený materiál ? Niekto, kto tak často strieda partnerov, že si ich pri stretnutí na ulici ani nepamätá ?

Pre mňa je osobnosťou napríklad lekár, lebo pomáha ľuďom pri chorobách, zachraňuje životy a neraz riskuje vlastný. Osobnosťou je vedec, ktorý hľadá riešenia pre milióny ľudí. Alebo človek, ktorý riskuje vlastný život pri záchrane iných – aj ten je osobnosťou.

Niekedy mám pocit, že slovenská spoločnosť je chorá. Bez problémov dokáže tolerovať prešľapy mocných a ospravedlniť ich konštatovaním, že ktovie ako by sme sa chovali my, keby sme boli na ich mieste. Alebo sa vyhovoriť na ich postavenie, kontakty a podobne. Vidíme zlo, a nebránime sa proti nemu, ba dokonca sú medzi nami aj takí, ktorí dokážu zlo schváliť, lebo je menšie ako iné. Akoby nechápali, že neexistuje dobré a zlé zlo, existuje len dobro a zlo. Aj malé zlo je stále zlo. A neprípustné.

Chodím na rôzne internetové diskusie. mnohé sú aj hodnotené, ale veľmi zvláštnym spôsobom. Nezáleží na pravde, záleží iba na tom, proti komu píšete. Ak píšete proti tým, čo sa nepáčia redaktorom a vydavateľom, ste hodnotení vysoko, ak nie – máte smolu. Je nepochopiteľné, ako môže mať niekto 100% karmu, hoci denne mu vymažú desiatky príspevkov, a naopak iný 0%, hoci sa chová maximálne slušne a snaží sa aj objektívne. Nehovoriac o tom, ako si niektorí „diskutéri“ chodia vybíjať zlosť a liečiť komplexy.

Sú medzi nami ešte väčšie bariéry ako kedysi. A najhoršie na všetkom je to, že neposudzujeme názory iných podľa toho, či sú pravdivé, alebo nie. Ani podľa toho, či ich myšlienka je užitočná alebo nezmysel. Posudzujeme podľa pomätenej šablóny, ktorá vyšla z chorej hlavy – čo povie komunista, aj keď by to bola stokrát pravda – je zlé. Čo povie tzv. demokrat, alebo niekto v polohe demokrata – aj keď by to bola tisíckrát lož – je dobré. Nehľadáme pravdu, riadime sa iba predsudkami.

Čo dodať ? Asi len to, že sme od roku 1989 veľmi osprosteli. Ale kedy to skončí – nevedno.