Naše malé Slovensko

Kedysi, v začiatkoch televízie bolo snom, aby ľudia mohli vidieť miesta a osoby, ktoré by inak nevideli. Samozrejme, nebol to jediný cieľ, bolo ich viac. Dnes sa tvorcovia tejto myšlienky obracajú v hroboch. Ak má človek trochu vyššie nároky na kultúru, môže rovno škrtnúť televíziu zo zoznamu jej potenciálnych nositeľov. Zapnutie televízora vo večerných hodinách /a pomerne často aj cez deň/ totiž pripomína nedobrovoľnú návštevu patológie.

Z každého kanála sa na vás valia potoky krvi, násilie, vraždy, tragédie a nasprostastlé americké sitcomy, kde sa už vôbec nedivím, že počuť v pozadí smiech. Ináč by divák veľmi rýchlo pochopil, že pozerá kolosálnu blbosť. Nájsť kvalitný film, alebo operu, či koncert ? Zabudnite. Ak ho aj niekto omylom vysiela, tak v neskorých nočných hodinách. V hlavnom vysielacom čase sa obvykle objaví dvojica trápnych komikov, večer s akčnou hviezdou a lietajúce hlavy, ruky a podobne, prípadne otrepaná súťaž s talentami na zaplakanie /lebo niekto si pomýlil Slovensko s Veľkou Britániou a nepochopil rozdiel v počte obyvateľov/ a zlatým klincom programu býva vysielanie štátovízie – peniaze sa vyplytvali na somariny, takže teraz najnovšie obsadzuje hokej dva kanály z troch.

Divíme sa, že pribúda násilia mladých v našich uliciach ? Však v mene zárobku ich týmto svinstvom kŕmia médiá denne. A mladí sa potom vidia v kadejakých svalnatých tupcoch, ktorých jedinou prednosťou je vysoký počet dobitých a mŕtvych v najbližšom okolí. A tak paradoxne skoro každé dieťa vie, kto je Seagal, ale máloktoré pozná našich básnikov, prozaikov a skladateľov.

Ak sa teda jedného dňa dočkáme situácie, že jeden žiak zastrelí v škole iného /s čím už majú v niektorých krajinách problémy/ a to len preto, že sa mu jednoducho nepáči, alebo má iný názor, spomeňme si, ako ľahostajne sme sa prizerali, keď naše deti kŕmili média odpadom.