Pri svojej praxi sa často stretávam s ľuďmi, ktorých prepustili z väzenia. Je jedno, či tam boli mesiace, alebo roky. Nemôžem to skúmať, moja úloha spočíva v inom – skúsiť im poradiť a pomôcť, ako sa vrátiť do normálneho života. A neraz má veru pocit, ako keby som sa pokúšal zastaviť padajúce bralo silou myšlienky. Nehovoriac o bezmocnosti, keď sa dozviem, že niekto nevydržal a je späť vo väzení. Korene problému však často ležia úplne inde, než v človeku, ktorý zlyhal. „Kriminálnik“ je neraz posledným článkom reťazca udalostí, ktoré ho priviedli do väzenia.
Vyznie to paradoxne, ale v určitých veciach sú Rómovia svetelné roky pred nami – napríklad v rodinných vzťahoch. Za celú moju prax sa mi stalo dvakrát, že ma prišiel požiadať o pomoc Róm. Majú v sebe geneticky dané, že nech by ich príslušník urobil čokoľvek /s výnimkou niečoho, čo môže vyvolať pomstu/, vždy ho jeho rodina či komunita prijmú naspäť a snažia sa mu v rámci svojich možností pomôcť. Na vrchole ich hodnôt je rodina, až potom ostatné záujmy. Nemusí to platiť vždy, ale v drvivej väčšine prípadov je to tak. Takže, stretnúť Róma, ako ma žiada o radu či pomoc, to je pomaly vzácnosť.
Medzi nami bielymi /gadžami/ je to úplne inak. Pričom niekedy mám pocit, že sme doslova zvrátení vo svojich hodnotách. V prvom rade, skoro všetkých „klientov“, ktorých som stretol, najprv odkopla rodina. Umyla si nad nimi ruky a nechce mať s nimi nič spoločné. Často ich vydedia, rušia im trvalé pobyty, nekomunikujú s čiernou ovcou rodiny a podobne. Nie je výnimkou, že po prepustení ostane takýto človek na ulici a čoskoro sa vráti do väzenia, lebo pud sebazáchovy je silnejší, ako rešpekt ku zákonu. Pritom, neraz sa mi stalo, že som skúsil rodinu spojiť s previnilcom a dozvedel som sa také veci, že sa mi rozum zastavoval. Napríklad – rodina previnilca ignoruje, lebo skončil vo väzení za neplatenie svojich záväzkov /úvery, hypotéky, a podobne/, ale na druhej strane ten istý človek, ktorý ignoruje vlastného príbuzného, je schopný bez problémov ospravedlňovať a zastávať „celebrity“, ktoré svojím nezodpovedným konaním niekomu zobrali život. Často hovoríme, že chceme civilizovať Rómov, ale v niektorých veľmi dôležitých vzťahoch by sme sa mali civilizovať skôr sami.
Pritom si napríklad rodina neuvedomuje, že korene zla sú oveľa hlbšie, ako iba konanie previnilca. Nie raz sa stretnem s tým, že sa prepustený rozhovorí, a keď spoznávam jeho život, na väzenie by bol zrelý niekto iný – práve členovia rodiny. A zrejme by som zahodil aj kľúč. Na ilustráciu jeden príklad – pred nejakým časom prišiel po radu jeden prepustenec. Bezradnosť v jeho očiach bola zničujúca. Keď sme sa pustili do debaty, a hľadali riešenie jeho situácie, dozvedal som sa veci, pri ktorých sa mi obracal žalúdok. Niekto možno povie – mohol predsa klamať, ae človek na úplnom duševnom dne klamať nedokáže. Nemá na to silu. Ako dieťa bol neustále odstrkávaný a dosť často aj týraný zo strany rovesníkov. Ak si to aj niekto všimol, namiesto hľadania riešenia bola kladená vina jemu, že sa nevie začleniť do kolektívu. Počas štúdia na strednej škole sa to ešte zhoršilo – domov chodil pravidelne dobitý, dopichaný rôznymi predmetmi ako špendlíky, či dokonca vrhacie šípky !!! Samozrejme, jeho prospech bol mizerný, čomu sa vôbec nedivím. Slovo škola bolo u neho spojené s násilím a utrpením. Prišiel domov, a prichádzali ďalšie výčitky od rodičov, hlavne otca, akým je sklamaním pre rodinu, mizerným synom, ktorý neustále robí iba hanbu. Nikoho nezaujímalo, ako je možné, že dieťa, ktoré i napriek problémom malo na základnej škole nadpriemerné výsledky, malo zrazu na vyššej skole najhoršie výsledky zo všetkých. Školu ukončil nakoniec s problémami, ale ukončil. Ako sám povedal, pri slove škola ho ešte aj po desiatkach rokov napína na vracanie. Sám povedal, že jeho cieľom sa stali dve veci – ak bude mať niekedy deti, nikdy nepripustiť, aby trpeli ako on. A druhým cieľom bolo presvedčiť rodinu, že má na oveľa viac, ako si myslia. Lenže, tento druhý cieľ, ako som pochopil, nebol ani tak výsledkom jeho presvedčenia, ako skôr zúfalstva. A zúfalí ľudia robia zúfalé činy.
Nebudem ďalej rozpisovať jeho osudy. Zúfalstvo je najhorší dôvod na realizáciu akéhokoľvek plánu, či myšlienky. U neho viedlo k trom odsúdeniam, pretože zjavne precenil svoje schopnosti a zamotal sa do siete, z ktorej sa nedalo vymotať. Čím viac chcel, tým to bolo horšie. Samozrejme, rodina sa ho vzdala, vydedila a nepozná ho. Za štyri roky väzenia, ktoré si odsedel, mal jednu návštevu a dvadsať listov. Listy boli všetky od exekútorov.
Ostal na ulici. Ako skončí, si ilúzie nerobím. Síce sme mu zohnali bývanie, a aj nejaké brigády, avšak je vo veku, kedy by sa o neho nikto netrhal ani z čistým registrom. Šanca na vlastné bývanie – nulová. Šanca na rodinu – nulová. Výhľad do budúcnosti – samota, a bieda. Bývanie bude mať dovtedy, pokým bude vládať platiť prenájom. Skôr či neskôr príde obdobie, kedy nebude schopný si zarobiť na svoje potreby, a môže skĺznuť späť.
Môžeme povedať, že si sám môže za svoj osud ? Môžeme, ale nebude to pravda. Korene zla sú tam, kde niekto ukázal, že zlo zostalo nepotrestané a obeť – paradoxne odsúdená svojím okolím, lebo sa nevedela brániť a nikto si nepoložil otázku – čo sa deje ? A tak sa časom z obete stal vinník. Premena má množstvo dôvodov, z ktorých minimálne polovicu má na svojom krku práve vinník, ale položme si otázku – vznikla by tá druhá polovica, keby nebola prvá ? Keby niekto namiesto hrania sa na slušnú a bohabojnú rodinu na chvíľu zastal a zamyslel sa ? A vrátil by sa tento človek dva razy do väzenia, keby namiesto prázdnych slov existoval systém, ktorý by týmto ľuďom pomáhal do života ? O koľko menej škôd a utrpenia by vzniklo, keby sme sa niekedy zamysleli a konali ?
Tvrdíme, že sme civilizovaná spoločnosť. Chceme civilizovať menšinu, ktorá je podľa nás neprispôsobiteľná a stále robí problémy. Pravda je však oveľa krutejšia – neraz sa chováme ako barbari a maskujeme to pochybnými hodnotami, ktorých význam ani nepoznáme.
Celá debata | RSS tejto debaty