Naše malé Slovensko

Po dlhšej dobe opäť prebiehal súd v prípade Drukosu a jeho nebankových aktivít. Bez ohľadu na jeho výsledok, ktorý je aj tak v nedohľadne, znova sa objavila medzi niektorými ľuďmi otázka, ako bude štát riešiť odškodnenie poškodených občanov.

Najprv si položme niekoľko otázok –

1. Zakladá Ústava SR zodpovednosť štátu za nezodpovedné konanie občana pri nakladaní s vlastným majetkom ?

Nezakladá. Občan má právo narábať so svojím majetkom podľa vlastného uváženia, pokiaľ mu v tom nebránia zákonné obmedzenia – napríklad exekúcia a podobne. Jeho právo nakladať s vlastným majetkom je spojené aj s zodpovednosťou za nakladanie s vlastným majetkom. A teda aj zodpovednosť za prípadné straty, ktoré utrpí neuváženým nakladaním s vlastným majetkom.

2. Zakladá platná právna norma povinnosť občana podieľať sa na náhrade škody, ktorá bola spôsobená inému občanovi trestnou činnosťou tretieho subjektu ?

Aj v tomto prípade znie odpoveď – nie. Škody, ktoré utrpí občan trestnou činnosťou, mu musí nahradiť osoba, alebo subjekt, ktoré ho poškodili. Sú síce výnimky, ale tie sa týkajú prípadov, kedy stratené hodnoty /napr. hnuteľný majetok/ boli zaistené u tretej strany a následne sa vrátia poškodenému.

3. Rozdelili by sa poškodení občania s ostatnými občanmi v prípade, že by neutrpeli stratu, ale naopak by mali zo svojich investícií zisk ?

V žiadnom prípade.

Otázka odškodnenia štátom za škody spôsobené nebankovými subjektmi a ich činnosťou je jednoducho zvrátená. Tak, ako podnikateľa nikto neodškodní za škody, ktoré utrpel pri svojej podnikateľskej činnosti, nemôže čakať ani investor /vkladatelia boli investormi/, že niekto bude zachraňovať jeho nepremyslenú investíciu. Nikto z poškodených občanov nebol nútený k podpisu zmluvy o tichom spoločenstve, každý sa rozhodoval slobodne a na základe vlastného úsudku. Fakt, že sa dali mnohí investori oklamať reklamou v médiách, nie je ešte dôvodom na to, aby sa im na náhradu škody poskladali tí, ktorí boli opatrnejší a nenaleteli sladkým sľubom rôznych spoločností. Každý z investorov mal možnosť si overiť, či daný subjekt existuje, akú činnosť vyvíja a či je schopný svoje záväzky dodržať. A pokiaľ niekto bol schopný zveriť svoje často celoživotné úspory inému len na základe reklamy, napadá ma skôr otázka, či nie je skôr potrebné jeho lekárske vyšetrenie právnej spôsobilosti.

Nie raz som navyše poukázal, a nebol som jediný, že na činnosti nebankových subjektov sa slušne obohatili iní, nie štát. Napríklad médiá – či už elektronické, alebo printové. Existuje množstvo prípadov, kde tretia strana musela odovzdať majetok, lebo pochádzal z nelegálnej činnosti. A tu je miesto na odškodnenie – žiadať vrátenie financií, ktoré boli vyplatené za rôzne reklamy, tomboly, sponzorské aktivity a podobne. Tu niekde sa nájde množstvo z financií, ktoré utopili nezodpovední občania v nebankovkách.

Bez ohľadu na to, ako prípad Drukosu skončí, na odškodnenie môžu poškodení zabudnúť – minimálne zo strany štátu určite. Žiadny politik nebude riskovať kariérnu samovraždu schválením podobného kroku – maximálne tento návrh použije ako predvolebný ťah, aby získal hlasy voličov. A každý, kto podobnému sľubu v predvolebnej kampani uverí, dáva len ďalší dôvod na zamyslenie sa o právnej spôsobilosti.

Ako som povedal na začiatku – správa a vlastníctvo majetku je neoddeliteľným právom každého občana, ktoré idú ruka v ruke so zodpovednosťou. Ak sa niekto rozhodne investovať, mal by akceptovať, že konečným výsledkom jeho rozhodnutia nemusí byť zisk, ale aj strata. Za chyby sa vždy platilo a platiť bude – a neoverenie svojej investície je obrovskou chybou.