Naše malé Slovensko

Často sa človek diví, keď počuje slová, ktoré sa vôbec nezhodujú s realitou – či už je to v politike, alebo športe. Niekedy je priam neznesiteľné, aké hlúposti sa šíria vzduchom, a často nazlostia viac, ako neradostná realita. A tak sa neraz zamýšľam, či to nie je náhodou naša národná vlastnosť – zakrývanie očí pred pravdou. Je totiž smutné, ak chcem napríklad pri športe počuť kvalitný a objektívny komentár, a musím preto pozerať napríklad český kanál.

Všetko je fajn, všetko sa nám darí, Slovensko za posledné obdobie pokročilo – to najčastejšie počuť z úst našich politikov. Iste, ak niekto dostane niekoľkotisíc eur za prácu bez zodpovednosti a následkov, tak je mu jedno, či ceny stúpajú, alebo sú na tej istej úrovni. Je mu jedno, že drvivá väčšina našich ciest je v dezolátnom stave, a dajú sa nazvať nebezpečnými, hlavne, že v každej tretej dedine stojí pojazdný daňový úrad, ktorý hľadá zádrapku, aby vám mohol ťahať peniaze z vrecka. Napokon, odkedy sa z prezumpcie neviny na našich cestách stalo bezvýznamné slovné spojenie, inkasuje sa veľmi ľahko – zaplať, ale si skončil, lebo aj keď nesúhlasíš, vezmeme ti papiere a skončil si. Ale nikoho nezaujíma, že napríklad cesty na východe Slovenska pripomínajú skôr tankodromy, a napríklad za posledný rok sme menili tlmiče na aute už dvakrát.

Podobne to je aj v športe. Napríklad hokeji – nevadí mi, že prehrávame, do bezvedomia ma dostávajú neobjektívne táraniny somára, ktorý si hovorí komentátor. Neviem, asi žije v predstave, že komentuje zápas pre nevidiacich. A tak trieska jeden nezmysel za druhým, ako sme lepší, rozhodca je zlý, súper má šťastie a my smolu – proste tragédia. Nevidí, že hráči spia na korčuliach, nevedia si prihrať a podobne. Jednoducho vykresľuje obraz, ktorý je falošný a uráža diváka.

Často sa stretávam s neobjektívnosťou aj inde. Napríklad v inzercii – predávam auto zn. XYZ, zachovalé, motor vo výbornom stave, denne používané, momentálne nepojazdné … no úžas. Ako môže byť niečo dobré, keď je to nefunkčné.

Všade sa snažíme prifarbovať pravdu, ako keby sme nevedeli, že raz sa aj na tú najmenšiu lož príde. A potom je obvykle väčší problém, než by bol na začiatku, keby sme priznali stav, aký je. Už sme si na falšovanie faktov zvykli tak, že ho pomaly neregistrujeme. Nečudo, že potom strana vedená populistom vie aj po jednom vládnom období vykazovať najväčšie preferencie, a mať najvyššie šance na víťazstvo vo voľbách. Hoci, podľa pravidiel normálnej spoločnosti by už dávno mali niektorí jej členovia kempovať v štátnom zariadení s trvalou ochrankou ….

Zmeníme sa vôbec ? Alebo nám vyhovuje ?