1948 – Komunisti sa dostali k moci známymi udalosťami. Okrem toho, že si začínajú potichu vybavovať účty medzi sebou, ženie sa ich rôznymi vyhláseniami hlavný motív – “ budete to mať ťažké, ale vašim deťom bude lepšie “ ….
1968 – Socializmus s ľudskou tvárou … opäť sľuby zlepšenia, opäť myšlienka o lepšom živote detí tzv. generácie zmeny.
1989 – Nechceme vládu jednej strany, chceme demokraciu, slobodu a lepšiu budúcnosť pre naše deti … nejaký čas to potrvá, a bude to ťažké …
2010 – Treba opäť postaviť na nohy zdevastovanú ekonomiku po našich predchodcoch a rozbehnúť ju do správnych koľají, aby budúcnosť priniesla zlepšenie … bude to chcieť čas …
Všímate si pozorne ? Všetci stále používajú ten istý medový motúz. Vaše deti sa budú mať lepšie, ak prežijeme ťažké časy, vy sa budete mať lepšie, len pár rokov to bude ťažké … koľko páni podvodníci a politickí skrachovanci ? Desať – dvadsať – sto rokov ? Koľko ešte budete vysávať tento národ a klamať ho do očí ?
Ako dlho bude tento národ ešte prizerať kreatúram z politických strán, ako rozdávajú trafiky svojim najbližším, bývajú v luxusných domoch, vozia sa na luxusných autách a majú kontá napchaté peniazmi, ktoré by nezarobili ani za sto rokov práce bez prestávky ? Ako dlho budeme počúvať ich lži o zdevastovanej ekonomike, ktorú vlastne zdevastovali sami ?
Zrejme dovtedy, kým nepochopíme, ako sme boli podvedení. Avšak, keď na to prídeme, budeme na tom ešte horšie – zistíme, že aj keby sme chceli, nie je čo znárodniť /teda v zmysle myšlienky prepadnutie v prospech štátu/, lebo za roky nám tu pribudli iba nevzhľadné a bezcenné plechové búdy, ktorých hodnota je – nula !!! Zistíme, že naše peniaze boli roky rozdávané priehrštiami a sú uskladnené niekde v zahraničí na bezpečných a nedosiahnuteľných kontách.
Ak nám ani toto nestačí, spomeňme si na príklad z nedávnej minulosti – v roku 1973 došlo v Chile k prevratu a k moci sa dostal Augusto Pinochet. Okrem odstránenia odporcov si dal za cieľ postaviť ekonomiku krajiny na nohy. O osudoch tridsaťtisíc ľudí sa nevie nič dodnes. Počas jeho vlády sa stalo Chile krajinou plnou policajtov, rôznych udavačov a strachu. Makroekonomické ukazovatele boli však veľmi dobré. USA ho podporovali do poslednej možnej chvíle … Prečo ? A v čom sa to podobá Slovensku ?
Nenapadlo vás niekedy, že jediné sľuby, ktoré sa dodržia na Slovensku, súvisia práve s represívnou mocou ? Nenapadlo vás niekedy, že pri pohľade na naše cesty, či návštevách rôznych podujatí vyzeráme ako policajný štát ? Nenapadlo vás niekedy, že pri pohľade na rôzne novely zákonov je všetko orientované na ošklbanie bežného občana ? Nenapadlo vás niekedy, že ak ide o podporu zo strany štátu, slovenský občan je na poslednom mieste ?
Nedávajme ďalšie šance klamárom a podvodníkom z politických strán. Vždy a všade klamú od začiatku. Začne to výdavkami na predvolebné kampane, pokračuje nomináciami ľudí na posty, hoci sa verejne odhalí, že nemajú čisté pozadie a končí to ? Písomnými odpoveďami úradov štátnej správy, ktoré vám oznamujú, že hoci platí zákon o slobodnom prístupe k informáciám – žiadne nedostanete. Arogancia moci pokračuje. A je oveľa väčšia, ako bola v dobe 1948 – 1989. Len si ju nevšímame, lebo ju niekto šikovne maskuje termínom – demokracia.
Lenže, boli iba dve éry, kedy sa snažila moc sledovať ľudí vždy a všade – aspoň tak sa všeobecne tvrdí – komunizmus a fašizmus. Vraj iba tieto dve éry kašlali na vôľu ľudí. A snažili sa ich ovládať. Neviem ako vy, ale ja mám pocit, že tzv. demokracia ich prekonala po všetkých stránkach …