Oficiálnu verziu poznáme. Demonštrácia, brutálny zásah bezpečnostných zložiek, následné vzopretie ľudu voči režimu …. hop ? Ľudu, na základe pobúrenia z brutality ? Áno. Na základe pobúrenia z brutality a znechutenia z vývoja v štáte, a všetkého, čo s tým súviselo.
A tu niekde začína problém. Na prvý pohľad vyzeralo všetko dobre a pravdivo. Na prvý pohľad … A iba vtedy, ak sa nad tým hlbšie a s odstupom času nezamyslíme. Potom sa veci môžu javiť úplne inak. Obíďme teda vývoj v okolitých krajinách a venujme sa Československu. Pred novembrom 1989 bolo o našej krajine známe to, že patrila medzi tie konzervatívne v celom socialistickom bloku. Dá sa povedať, že upätejší režim vládol len v NDR. (ZSSR neberieme do úvahy) Bolo známe, že vysokí predstavitelia strany neboli nadšení z nástupu Gorbačova a jeho plánov. Dalo by sa dokonca povedať, že boli úplne rozhodení a nevedeli, čo ich čaká. Nevedeli ani, čo majú robiť. Gorbačov dal totiž jasne najavo, že pupočná šnúra je prestrihnutá a každá krajina sa má v rámci možností rozhodnúť, akou cestou sa dá.
Keď som sa v novembri počas manifestácií išiel pozrieť na námestie, zaskočilo ma, aké tváre som videl na tribúne. Väčšinu som poznal ako horúcich rečníkov z rôznych schôdzí, respektíve neochvejných veriacich v jedinečnosť strany. O niekoľko dní som vliezol do istého kostola a ostal som v nemom úžase, kto tam sedel – skoro všetci tí, ktorí ešte pred pár mesiacmi hovorili o katolíckych sektároch a spiatočníkoch. Bol som zhnusený, ale príliš mladý na to, aby som si uvedomil dôsledky toho, čo som videl.
Ak sa dnes poobhliadnem do minulosti, obava, ktorú mal jeden môj bývalý kolega, sa naplnila. Raz mi totiž pri pive povedal (bolo to niekedy v polovici decembra 1989), že k žiadnej zmene nedochádza, len sa premaľuje štít, zmenia farby obsluhy a všetko pôjde ďalej – až na jednu výnimku – už nikto sa nebude snažiť zapchať ľuďom ústa sociálnymi vymoženosťami – napr. 100% zamestnanosťou, bezplatným zdravotníctvom a štúdiom na školách, či lacnými rekreáciami a podobne. Mocných proste unavila starostlivosť o plebs a nemajú záujem o úlohy vo fraške, zvanej socializmus. A predpovedal, že pri moci budú naďalej tí istí ľudia.
Vtedy som sa tomu zasmial. Dnes to však vidím inak. Ak si spomenieme na uplynulých dvadsať rokov, mal pravdu. Pri moci sa striedajú tí istí ľudia dookola, pričom scenár je jednoduchý – keď už národ nevládze, príde (akože) zmena, padnú krásne slová, ale za nitky ťahajú stále tie isté osoby. Pred kamerami sa navzájom okydávajú, hovoria o zlodejinách, tunelovaní a vykrádaní štátu, a neskôr – napríklad v Častej – Papierničke sa rehocú za spoločným stolom, akýže kabaret im to národ žerie. Klasickou ukážkou, ako tento cirkus funguje, sú napríklad doterajšie hlasovania o zúžení poslaneckej imunity – má ju každá strana v programe, ale ak dôjde na lámanie chleba, nikdy sa nenájde dosť hlasov – prečo ? Náhoda ? Vôbec nie. Iba stará a otrepaná hra na dobrého a zlého fízla.
Ak sa dnes pozriem na ľudí, ktorí sú vplyvní a bohatí – majú niečo spoločné. Z tých čo osobne poznám, sedela väčšina v okresných, mestských či krajských výboroch strany, mnohí boli členovia rôznych bezpečnostných zložiek, pracovali v armáde a podobne. A kto zbohatol z tých, čo patrili medzi bežných občanov ? Skoro nikto – asi by som ich spočíta na prstoch jednej ruky.
Niekedy mám pocit, že po šoku z Gorbačova sa funkcionári stretli a hádzali si kockou, kto a akú farbu bude mať v budúcnosti. Je preto nesmiernou škodou, že postupne budem v jednotlivých príspevkoch iba spomínať a neuvádzať mená, lebo zásluhou Doktora sa množstvo spisov stratilo. Nie, neverím, že ich skartoval. Na to má priveľa rozumu a prefíkanosti.
Jednej veci verím na 100% – november 1989 bol jeden veľký podvod …