Na začiatku ich vítali ako osloboditeľov, a nenačúvali tomu, čo hovoria. Nepremýšľali nad tým, akú budúcnosť im môže dať nevzdelaný vojak, skrachovaný maliar, bývalý bandita /možno aj vrah/, a iní „osloboditelia“. Neskôr trpko ľutovali, komu uverili. Zistenie, že sa dostali z dažďa rovno pod odkvap ich stálo milióny obetí, a neraz dlhé roky utrpenia. Napriek tomu sa ľudstvo nepoučilo, a stále šlape do tej istej mláky.
Do mláky zvanej – nádej. Viera v ľudí, ktorých neraz nikto nepozná. Pritom je zaujímavé, aké rozdiely dokáže človek robiť – nemá žiadny problém postaviť k moci niekoho, kto mu len natiera med okolo úst a na druhej strane – dokáže skopnúť do priepasti zabudnutia iného len preto, že nechápe jeho myslenie. Čo vedie človeka k takýmto krokom ? Ktovie. To asi nikdy a nikto nevysvetlí.
Priniesť niekomu slobodu na hlavni samopalu znamená v skutočnosti jeho zotročenie v prospech iného, neraz horšieho vládcu. Je veľmi jednoduché nazvať napríklad islam náboženstvom teroristov. Bežne ho tak chápu Američania, lebo ich médiá denne informujú, ako nejaký moslim – moslimka vošli niekde obalení výbušninami a zabili desiatky nevinných ľudí. Pravda je však niekde inde. Stačí si spomenúť na roky povstania proti fašizmu a to, ako volali nacisti partizánov – teroristi a banditi. Tiež lietali do vzduchu mosty, budovy, transporty a podobne. Prečo ? Na otvorený boj neboli možnosti, a tak sa viedol zákerne. Účel svätí prostriedky, povedal niekto. Dnes odsudzujú mnohí moslimov za to isté, čo dodnes oslavujeme ako štátny sviatok.
Ak otvoríte korán, sotva tam nájdete zmienku o svätej povinnosti zabíjať v mene pravej viery, ako sa to často interpretuje. Napokon tak, ako kresťanstvo sa stáročia pokladá za jedinú – pravú vieru, prečo by nemohol mať podobný postoj aj islam. A opäť narážame na paradoxy – križiacka výprava za presadzovanie viery sa pokladá za správnu a svätú vec, naopak podobné konanie v prípade iného vyznania sa pokladá za neprijateľné. V čom je rozdiel ?
Neraz vidíme aj na blogu, ako sa mnohí posmievajú z nezmyselnosti myšlienky rovnosti. Pokladajú za prirodzenejšie, že niekto je bohatý, hoci zbohatol na podrazoch, korupcii a zdieraní, než by mal mať každý toľko, aby mohol spokojne žiť. Prečo ? Odpoveď je jednoduchá – ak nepatria medzi zámožných, v kútiku duše veria, že raz by mohli – či už presadením myšlienky, výhrou v lotérii, dedičstvom – to je úplne jedno. Chcieť patriť medzi elitu je pre nich normálne, a preto pokladajú za normálne aj to, keď niekde zakopnú o bezdomovca. Nie je to choré ? Dokáže niekto sedieť naraz v štyroch – piatich autách ? Byť v troch – štyroch domoch ?
Mnohí o sebe tvrdia, že sú kresťania. Každý týždeň poctivo počúvajú kázne, chodia na rôzne púte a všade majú plné ústa viery – potom sa niekde zrazu dozviete, že ten istý človek dal spáliť napríklad obilie, aby sa udržala jeho cena. Pritom o dvetisíc kilometrov ďalej zomierajú ľudia hladom. Kresťan ? Nie, iba obyčajné hovädo, povedal by básnik. A človek je nepoučiteľný – v prípade potreby to urobí znova.
Čižma slobody je krvavá. Každý si ju predstavuje inak. Čo samo o sebe nevadí – začne to vadiť vo chvíli, keď niekto si chce tú svoju čižmu utrieť do plášťa človeka, ktorý o to nestojí. Vnucuje mu svoj pohľad na svet, vydiera ho a potom prichádza chvíľa údivu, keď sa zrazu utláčaný vzoprie a rázne povie – dosť. Začne sa brániť. Prichádza šok pre „osloboditeľa“ – však ja nechcem nič zlé, iba to, aby ten človek prijal moje myšlienky a názory. Zamyslel sa však niekedy, či „obdarovaný“ o tento dar aj stojí ? Nezamyslel, lebo za ním stojí často stádo nemysliacich idiotov, ktorí mu tlieskajú, aby sa zapáčili. A pritom vôbec nepoznajú skutočné pozadie udalostí.
Ak by ho totiž poznali, pochopili by, že krvavá čižma slobody je otroctvom mamonu. Túžby po moci, zachovaní privilégií, bohatstva a nadradenosti. Napadlo niekoho, že neuplynulo ani sto rokov od pokusu vybudovať nadradenú rasu, a máme tu udalosti a činy, ktoré potvrdzujú, že sa o to pokúša opäť niekto, len tentoraz v jagavejšom obale ? Sotva … ako som povedal, sme nepoučiteľní – len dokedy …