Počas finančnej krízy vo svete sa odhalilo nejedno slabé miesto trhovej ekonomiky, pričom padlo aj niekoľko veľmi známych bankových domov, iné bolo potrebné zachraňovať finančnými injekciami, aby na ich prípadný pád nedoplácali aj štáty. Napriek tomu sa práve v bankovom sektore ukázalo, čo ho v tejto dobe chrakterizuje najviac – chamtivosť a bezohľadnosť. Jednou z klasických ukážok bolo vyplácanie premrštených odmien riadiacim pracovníkom, neraz dokonca z peňazí, ktoré dostali bankové domy na svoju záchranu pred krachom.
Banky zabudli, ako majú zarábať. Zabudli, ako narábať s peniazmi a vytvárať zisk. Stali sa v podstate súčasťou kolotoča špekulovania a zarábania na neexistujúcich službách. Vezmime si napríklad službu, honosne nazývanú – úver – a pomery na Slovensku. Ak pominieme zúrivé 90. roky, kde banky rozdávali za skryté pozornosti peniaze hocikomu, pri žiadosti o úver si väčšina tvrdo overuje bonitu klienta. To by bolo v poriadku, však spravuje financie vkladateľov, a teda nesie zodpovednosť za to, ako s ich peniazmi naloží.
Čo však určite nie je v poriadku, je systém správy vkladov. Tým, že vkladateľ vloží svoje peniaze do niektorej banky, jej na jednej strane prejavuje dôveru, že jeho peniaze dokáže spravovať v jeho záujme, a na druhej strane jej v podstate poskytuje – úver – . Zveruje jej prostriedky, s ktorými môže banka manipulovať, vytvárať zisk a financovať vlastnú činnosť. Pravidlá bánk sú však nastavené tak, ako keby bol klient vazalom banky. Úrok z prostriedkov, ktoré banka spravuje a využíva pre svoju činnosť, je neraz tak nízky, že ledva pokryje poplatky na správu účtu klienta. Čo je v ostrom protiklade s tým, keď klient požiada, aby banka financovala jeho aktivity – tam je úrok primeraný očakávaniu banky. Komická situácia, či skôr fraška – klient dal peniaze banke a nezarába – banka dáva klientovi peniaze a zarába – hoci ten, čo jej činnosť umožnil svojím vkladom – nikdy nezarobí.
Jednoducho – bankovníctvo je choré. Vidieť to aj na bankách, ktoré postihla finančná kríza, či na tých, ktoré napríklad nedávno žiadali o pomoc v dôsledku problémov s Gréckom. Je totiž komické, ako pri smiešnych úveroch pre bežných ľudí sa neraz vyžaduje aj vyššie ako 100% ručenie, a naopak pri nákupe štátnych dlhopisov stačilo bankám hodnotenie ratingových agentúr. Mimochodom, je to presne ten typ hodnotenia, za ktoré nenesie jeho autor žiadnu zodpovednosť. A podobné problémy nevznikali iba v súvislosti s Gréckom. Následky podobného hazardu boli neraz kruté – vkladatelia sa zo svojich daní poskladali na záchranu tých, čo ich trvale klamali – aby zachránili svoje vklady. Tresty ? Žiadne. Zmeny ? Žiadne.
Pravdou je, že sa objavilo niekoľko náznakov, ako by sa situácia mohla zmeniť. Prišli aj také banky, ktoré neberú poplatky za spravovanie a zriadenie účtu. Uvidíme, aká bude ich budúcnosť. V každom prípade, práve problémy bankového sektoru ukázali, že nekontrolovaná trhová ekonomika je nezmysel. Ak neexistujú nástroje na vyvodenie zodpovednosti, trh sa často chová ako neriadená strela. Výsledkom je potom chaos v krajinách, obrovské škody a problémy.
Bolo by napríklad zaujímavé zistiť, kto investoval do bezcenných aktív Grécka. Bolo by zaujímavé zistiť, kde vlastne má skončiť pomoc únie, do ktorej je zatiahnuté aj Slovensko. Je dosť podozrivé, ako nad problémami krajiny, ktorú nepostihla žiadna katastrofa, či živelná pohroma a nevládne v nej ani hladomor, slintajú predstavitelia únie a tvrdo idú za cieľom dosiahnuť poskytnutie finančnej injekcie krajine, a to i napriek tomu, že predpovede expertov sú jasné – Grécko skrachuje aj tak. Čo nevyhnutne privádza k záveru, že vôbec nejde o záchranu Grécka – ale iba o záchranu investícií a ziskov bohatých špekulantov v pozadí.
Najhoršie na tom všetkom je, že poskytnutím pôžičky si nasadíme osliu hlavu a niekto sa bude pokojne v závetrí smiať na našej hlúposti. Bankový sektor je skutočne chorý … a nakazil aj nás.