Nie je veľmi podstatné, čo si myslím o Ivanovi Gašparovičovi. Je prezidentom, a to treba rešpektovať. Akým prezidentom bol, to posúdia dejiny a plynúci čas. Podstatné je, že aj prezident sa pri výkone funkcie riadi Ústavou SR, a samozrejme súvisiacimi zákonmi.
Po voľbách sa objavilo množstvo špekulácií, prečo prezident poveril jednaním o zostavení vlády R. Fica, hoci predstavitelia ostatných parlamentných strán s výnimkou SNS deklarovali, že do vlády so Smerom-SD nepôjdu. A samozrejme objavilo sa aj množstvo obvinení a ohovárania.
Skúsme sa pozrieť na veci objektívne – v žiadnom zákone som nenašiel /neskúmal som predpisy/ jasné deklarovanie toho, kto má byť poverený rokovaniami o zostavení vlády po skončení parlamentných volieb. Takže môžeme vychádzať len z praxe. A prax /s výnimkou bývalého prezidenta R. Schustera/ hovorí jasne – zostavením vlády sa poveruje predstaviteľ víťaznej strany vo voľbách. Táto prax je zabehnutá v mnohých krajinách a nikto ju nespochybňuje. V opačnom prípade by sme totiž spochybňovali poslanie volieb – prečo ich organizovať, keď prezident by mohol poveriť zostavením vlády hocikoho ?
Rovnako sa v nejednej krajine už stalo, že víťaz volieb nemal parlamentnú väčšinu, a i napriek tomu sa pokúsil zostaviť vládu a predložiť svoj program na schválenie. Boli dokonca aj prípady, že jeho program prešiel a istý čas vládla menšinová vláda. Nemusí sa to nikomu páčiť, ale stáva sa to. Pokiaľ nie sú presne stanovené pravidlá, a nemajú oporu v zákone, nikto sa nemôže sťažovať. Ani pravicové strany.
Povedzme si otvorene jeden fakt – hoci na Slovensku vládla pravica od samostatnosti dve volebné obdobia, nikdy voľby nevyhrala. Niekto možno povie, že pravica má program, ktorý je často postavený na nepopulárnych opatreniach, a preto nemôže získavať takú podporu, ako ľavicové strany, často stojace na hrubom populizme. Nie je to celkom pravda. Problémom slovenskej pravice nie je ani tak program, ako skôr ľudia, ktorí za ním stoja. Ťažko môže pôsobiť dôveryhodne človek, ktorý počas svojej politickej kariéry bol neraz členom aj troch-štyroch strán, niekedy dokonca z celého spektra. Aký má vlastne názor ? Žiadny, okrem toho, že si sadne všade, kde je moc. Alebo, ako môže niekto očakávať podporu voličov, a to aj zvýšenú, keď na jednej strane uzná, že mal v minulosti pochybné aktivity, stiahne politika z kandidačnej listiny, ale ponechá ho predsedom strany ? A nakoniec ešte pomaly vypláva na povrch aj to, že s ním nepočíta síce na kreslo poslanca, ale pokojne ho dosadí za ministra.
Tu je problém pravicových strán. Nulová zodpovednosť, neschopnosť vyvodiť závery a hľadať riešenia v komplikovaných situáciách. Preto slovenský volič ešte nikdy nedal víťazstvo do rúk pravice. A pokiaľ niekto pokladá za víťazstvo fakt, že pravicové strany zložia vládu, lebo odmietnu spoluprácu s víťazom volieb, veľmi sa mýli. V skutočnosti sa týmto spôsobom prístupu dláždi cesta populizmu k oveľa väčším víťazstvám, za ktoré môžeme raz zaplatiť všetci veľmi krutú daň.
Neviňme teda prezidenta za krok, ktorý urobil. Naopak, hľadajme spôsob, ako veci zlepšiť. A pravicové strany musia nájsť spôsob, ako voľby vyhrať, a nie sa spoliehať na dohody po voľbách, a ignorovanie víťazov.