a je svojím spôsobom symbolické. 21 rokov trvala dočasná návšteva sovietskych vojsk v Československu na ochranu socializmu pred silami reakcie, ako sa to vtedy deklarovalo. Prichádza teda aj čas, aby sme sa zamysleli nad tým, či by nebolo vhodné pri tejto príležitosti ukončiť aj 21 rokov trvajúcu anarchiu, neporiadok a zneužívanie moci, ktoré začalo cirkusom Veškrna …
Nikto nepoprie, že zamatová revolúcia bol jeden obrovský podvod na obyvateľoch Československa. Zneužila sa túžba ľudí po slobode a voľnosti v prospech ľudí, ktorých už nebavilo skrývať majetky a hrať sa na rovnostárstvo. V podstate celý fígeľ fungoval veľmi jednoducho – využili sa „nepriatelia“ socialistického zriadenia, za výdatnej podpory tzv. intelektuálov, ktorých šikovne zmanipulovali na cestu k slobode. Nikto nemôže rovnako poprieť, že ak by systém chcel ostať zachovaný, mal na to dostatok prostriedkov a spôsobov. Nechcel a padol …
Sľúbili sme si lásku, pravdu vravieť len …
Realita bola úplne iná – nastúpila lož, sebectvo a zneužívanie moci, a to minimálne v takom rozsahu, ako to predvádzali komunisti, ak nie aj vo väčšom. Ak v roku 1990 niekto mal plné ústa slov o neprijateľnosti večných poslancov, ktorý nie sú prínosom, ale brzdou v rozvoji, dnes títo ľudia večne sedia na tých istých stoličkách a nemajú chuť odísť, teda stratiť pohodlný zdroj príjmu.
Urobíme všetko pre lepší život občanov Československa …
Ďalší z nedodržaných sľubov. Jeho porušenie začalo zákonom pre začatie honu na čarodejnice, teda lustračným zákonom, ktorý navyše nikdy poriadne neplatil, a v podstate postihol výberovo tých, ktorí sa nehodili novým mocipánom. Pokračovalo to trestným činom vlastizrady, ktorého sa dopustili všetci, čo zahlasovali za rozdelenie Československa, a to i napriek tomu, že to vtedajšia Ústava ČSFR deklaratívne zakazovala, pričom zákaz sa vzťahoval aj na zmenu ustanovenia o možnosti zániku federácie iným spôsobom, než referendom. Túžba po moci bola väčšia, ako záujmy pätnástich miliónov obyvateľov štátu.
Mali by sme povedať práve teraz – dosť !!!
Ak sa pozorne po dvadsaťjeden rokoch pozrieme na výsledky pseudodemokracie, uvedomíme si, že sme sa neposunuli ani kúsok vpred. Premaľovali sa akurát názvy klubov, do ktorých chodia naši politici bozkávať zadnice, do ktorých lezú a vypočuť si rozkazy mocipánov Európy. Ako obvykle záujmy občanov sú úplne na konci všetkého diania. Položme si teda niekoľko zásadných otázok –
1. Chceli sme to, čo momentálne máme ?
2. Sú ľudia, ktorí nás zastupujú, dostatočne dôveryhodní ?
3. Je šanca, že mocní začnú myslieť aj na tých, čo ich živia, a to častejšie ako raz za štyri roky ?
Myslím, že nebude veľa tých, čo na vyššie spomenuté otázky odpovedia aspoň v jednom prípade – áno. Môžeme si položiť aj iné otázky – napríklad, ako je možné, že drvivá väčšina tých, čo o sebe tvrdili, že boli odporcami režimu, má vysokoškolské vzdelanie a to práve dosiahnuté počas tohoto režimu ? Alebo – poznáte aj vy vo svojom okolí ľudí, ktorí boli pravidelne každý deň od rána v krčme, či kaviarni a hoci platil zákon o prížive a spol., nikdy nemali problémy ?
Každý má presne toľko práv, koľko si je schopný vybojovať …
Nie je teda najvyšší čas, aby sme práve v tomto roku zabojovali o svoje práva, a dokončili to, čo sme začali v roku 1989, hoci aj zmanipulovaní ? Nie je najvyšší čas poslať politiku krochkania pri preplnenom válove do minulosti ?