Málokedy si uvedomíme, čo v skutočnosti jeme. Niekedy nás na to upozorní priateľka náhoda. Napríklad, minulý piatok sa babka rozhodla, že urobí deťom krupicovú kašu. A tak samozrejme kašu pripravila, posypala grankom a otvorila chladničku – chyba lávky, maslo došlo.
Objavila však v chladničke niečo s názvom Veto. Klasické nátierkové maslo, alebo ako to mám nazvať. A tak vytiahla malú lyžičku, na každý tanier dala do stredu dve lyžičky nájdeného „pokladu“ a odniesla na jedálenský stôl. Kým kaša vychladne, poslala deti k nejakej rozprávke a sama si sadla s nimi. Asi po desiatich minútach sa spoločne pobrali do kuchyne, aby sa navečerali. A čo nevidia – svietiace kopčeky masla v strede tanierov. Deťom síce pripomínali oči, ale i napriek tomu synovec požiadal babku, aby to — ee — dala z taniera preč. Tak odobrala dve maslové očká a dala ich na malý tanierik, že ich vyhodí neskôr. Neskôr jej to nedalo pokoja, a tak sa rozhodla, že skúsi, čo objavené maslo vydrží. Nešlo jej totiž do hlavy, prečo sa nerozpustilo. Tak ho vyložila v tanieriku do okna a čakala. Po dvoch dňoch ju to prešlo – napriek tomu, že do tanierika sa opieralo slniečko, maslu to evidentne nevadilo. Očká svietili ďalej, kým ich nevyhodila do koša.
Tak ma napadlo, koľko umeliny asi musí byť v podobných produktoch. Často sa divíme, prečo nám deti chorľavejú, sú alergické na všetko možné, vyhodia sa im vyrážky pomaly aj po zjedení banána. Dôvod je zrejmý – kŕmime ich chemickým svinstvom, ktoré so svojím názvom neraz nemá nič spoločné, iba farbu a spôsob použitia. Tak ma niekedy napadne aj to, koľko problémov bolo okolo uznania našej bryndze a to hlavne po hygienickej stránke, pretože v niektorých krajinách nespĺňala nároky kladené na syry, kam ju zaraďovali. Po babkinej skúsenosti si myslím, že naša bryndza je zázrak, oproti tzv. moderným potravinám.