Keď som ju kupoval, nepremýšľal som veľmi. Stála na pozemku, ktorý bol z dvoch strán zalesnený a treťou prirodzenou „hranicou“ bol malý, krištáľovo priezračný potôčik. Cena bola prijateľná, nejaké bývanie som v tej dobe potreboval, a tak som ju kúpil. Chatu v mojej vysnívanej lokalite. Splnil som si svoj sen.
Dva roky som v nej býval. Potom sa mi podarilo získať hypotéku a kúpil som si menší byt. Z chaty sa stalo miesto pokojného oddychu, kde som sa nemusel obávať, že mi niekto bude od skorého rána do neskorého večera vyzváňať, a to aj cez víkendy, snažiť sa ma presvedčiť, že jeho problém je dôležitejší ako moja súčasná práca, a nakoniec urážať vyjednávaním o zaplatení za moju prácu, pretože podľa niekoho to bolo bezduché klepanie do klávesnice, ktoré by zvládol aj sám, ak by vedel ako na to. Lenže nevedel, a preto mi neraz znepríjemnil voľné dni nielen vyzváňaním, ale aj neúctou voči mojej práci.
Prešli roky – návštevy chaty boli síce menej časté, než predtým, ale stále to bolo miesto, kde som si rád posedel pri praskajúcom ohníku v krbe, alebo na terase a počúval šumenie lesa. A pomýšľal som na to, že raz, až si to budem môcť dovoliť, sa opäť na svoju chatu presťahujem a budem žiť v kľude, nikým nerušený. V posledných dňoch sa však ukázalo, že nie je dobré robiť účet bez hostinského – hosť sa môže dočkať nepríjemných prekvapení.
Žiaľ, dočkal som sa aj ja. Malý, krištáľovo čistý potôčik ukázal svoju odvrátenú tvár. Voda sa zúrivo prehnala nielen jeho korytom, ale aj prízemím mojej chaty. Narobila spúšť, akú by som si nevedel predstaviť ani vo svojom najhoršom sne. Matka príroda opäť ukázala, kto je tu pánom. Ukázala, že hoci človek mieni, ona mení. Tak, ako zmenila moju chatu, možno konečne zmení aj pohľad zodpovedných, ktorí do nej necitlivo zasahujú v domnení, že nad nich nie je. Iste, som sklamaný i nahnevaný. Bude mi nejaký čas trvať, kým po opadnutí vody dám svoju chatu do pôvodného stavu.
Musím však priznať, že čiastočne si za to môžem aj sám. Keď som svoju chatu kupoval, nezaujímalo ma nič okrem jej pôsobivého umiestnenia a ticha, ktoré tu vládlo. Takže som nemohol vedieť, že pred rokmi niekto iný zreguloval tok potoka, ktorý tým opustil svoje pôvodné koryto a tiekol inou cestou. Čo bolo účelom vtedajšej regulácie ? Postavenie rodinných domov, vznikla záhradkárska a chatová oblasť, samozrejme aj moja chata. Celé okolie, ktoré predtým pôsobilo šedo a ponuro, skrásnelo. Nikto nemyslel na to, že to nie je prirodzené a príroda sa nedá spútať ľudskou myšlienkou, či rukou. A tak som pred pár dňami doplatil nielen na vlastnú neprezieravosť, ale aj na bezohľadnosť /hoci možno v dobrom úmysle/ iných voči prírode.
Pri pohľade na zaplavené domy, obce, cesty si stále hovorím, že ja som dopadol pomerne dobre. Doplatila na to iba moja chata, ale stále mám kde bývať. Čo však tí ľudia, ktorým dravý živel zobral strechu nad hlavou ? Potrvá roky, kým si dajú bývanie do pôvodného stavu, za predpokladu, že na to nájdu prostriedky. Za čo platia títo ľudia ? Sú obeťami zlého počasia ? Myslím, že nie. Skôr sú obeťami nepremysleného konania v minulosti. Neustále si všetko prispôsobujeme vlastným potrebám, a ignorujeme varovné signály, že to nemusí dopadnúť najlepšie. Niekde sú motiváciou peniaze, inde obyčajná túžba po vlastnom domove, či väčšom pohodlí. A neuvedomujeme si, že raz môže prísť mastný účet.