Množstvo fanúšikov je neraz rozhorčených, keď športovec odmietne reprezentovať, pričom sa to týka hlavne hokeja. Ospravedlnenie hráča pokladajú za účelovú výhovorku a skôr nechuť odohrať niekoľko zápasov naviac za svoju krajinu. Sám som dosť dlho aktívne športoval, takže na jednej strane síce chápem zlosť fanúšika a sklamanie, no na druhej sa viem vcítiť do pocitov aktívneho športovca.
Ak máte ťažkú sezónu, a NHL je ťažkou a náročnou súťažou nepochybne, nerozhoduje o vašej účasti na reprezentačnom podujatí iba chuť. Telo nie je robot, a má svoje hranice, nech si myslí každý, čo chce. Keď máte dvadsať rokov a trafí vás puk do členka, v drvivej väčšine prípadov stačí chvíľka, a opäť dokážete lietať po ľade naplno a bez zábran. Podobne beriete aj záťaž z množstva zápasov – idú jeden za druhým a vôbec vám to neprekáža. Rýchlo regenerujete, nemáte problémy s únavou a priam sa tešíte na ďalšie stretnutie.
Stačí však, aby uplynulo ďalších päť rokov a veci sa menia. Po zásahu pukom sa vám môže stať, že mesiac si nezahráte, lebo tých zásahov boli za tie roky desiatky a hoci nedošlo k ťažšej zlomenine, je tam náznak a treba si oddýchnuť. Pribúda únavy, nejeden hráč si založí rodinu a reprezentácia sa dostáva mierne do úzadia – nie pre nechuť, ale pre to isté, čo postihne každého – a volá sa to z mena priorít. Na prvé miesto sa dostáva rodina, aj keď ešte možno nie sú deti /myslím, že väčšina vzťahov má prvé tri roky rovnako nádherné/, potom zdravie, a pomaličky začína kdesi v hlave hlodať aj červík zvaný budúcnosť, keď skončí športová kariéra. Na účasť v reprezentácii potom väčšinou vplýva túžba po medaile, titule majstra sveta a podobne.
V tridsiatke je to zase iné. Často pribudnú zranenia, neraz aj ťažšie s dlhšou dobou liečenia, rodina sa rozrastie o deti. Únava je veľká, regenerácia sa čoraz viac predlžuje a pomaly sa blíži koniec kariéry. Najkrajšie obdobie detstva svojich potomkov pomaly nepoznáte, lebo ste stále na cestách. V hlave vŕta často myšlienka, koľko rokov to ešte potiahnete, a hlavne budete môcť ťahať. Väčšinou sa už prejavuje nespokojnosť partnerky, ktorá je neraz na množstvo vecí sama, a hoci možno aj zaplatíte nejakú opatrovateľku k deťom, to nie je to pravé. Do toho všetkého príde pozvanie reprezentovať krajinu – ak ešte nemáte za sebou nejaký výraznejší úspech, medailu, alebo titul majstra sveta, vo väčšine prípadov prikývnete a idete. Ak však máte nejaký vrchol za sebou, rozhoduje viac rozum, než chuť a často aj okolnosti v rodine, či zdravie. Nemusíte byť zranený, ani príliš unavený a napriek tomu odmietnete – prečo ? Jednoducho máte toho kolotoča dosť, túžite po obyčajných veciach ako stráviť istý čas s rodinou bez toho, aby ste niekam neustále odchádzali. A táto potreba je rokmi čoraz väčšia.
Nepoznám športovca, ktorý by nechcel reprezentovať svoju krajinu. Každý, kto ho však chce odsudzovať za odmietnutie, by si mal uvedomiť, aká krátka je kariéra v hokeji. Mnohí sa na vrchol nikdy nedostanú. Je pár desiatok hráčov, ktorí zarábajú relatívne veľké peniaze a dobre sa zabezpečia. Tí ostatní hlavne tvrdo drú, a zďaleka sa im nepriblížia. Ale starnú rovnako. Sú rovnako unavení, rovnako túžia po rodine ako hocikto iný. Hokej je síce ich koníček, no na druhej strane aj povolanie. Povolanie, ktoré nemôžu robiť ako iné do dôchodku, ale iba obmedzený čas. A musia veľmi dobre zvažovať, čo urobia a kedy. Telo a zdravie sa oklamať nedajú. A tvrdo vrátia akékoľvek zanedbanie. Rovnako aj rodina. Poznám množstvo vzťahov, ktoré skončili, lebo to nevydržala partnerka. Nedokázala byť neustále sama. A môžu byť šťastní tí, ktorým to ich partnerka dokáže povedať do očí, a nezistia to len na rozvodovom súde.
Takže, keď budete niekoho chcieť súdiť za odmietnutie účasti na šampionáte, zamyslite sa aj nad tým, čo som napísal.