Taxikár. Pristavil svoje auto a opýtal sa, či má naložiť moje kufre. Nebolo toho veľa, a tak sme to naložili spoločne, cesta mohla začať. Počas nej sme sa pustili do debaty o dnešnom živote, jeho problémoch a samozrejme neľahkej práci, neraz aj nebezpečnej. Zlaté časy skončili, konštatoval. Dnes iba prežívame.
Jeho smutné konštatovanie podoprel argumentmi. Na malé mesto, približne tridsaťtisíc obyvateľov vrátane mačiek, psov, sliepok a dobytka, pripadá bezmála stotridsať taxikárov. Stanovištia sú iba dve, autobusová stanica a centrum mesta. A tak chlapi postávajú, debatujú a veria, že si zarobia na seba aspoň trošku, aby prežili a uživili svoje rodiny. Cesta skončila, zaplatil som a vystúpil z auta. Bol som doma.
Otvoril som chladničku – a bum. Nebolo čo jesť. A tak som sa vybral do malého obchodíka v susedstve, zriadeného v bývalých pivničných priestoroch paneláku. Kým som si vyberal potrebný tovar, debatovali sme s vedúcim a majiteľom v jednej osobe. Obchody sú o ničom, konštatoval. Osem panelákov, niekoľko rodinných domov a – jedenásť malých obchodov s potravinami ! K tomu pripočítame blízky hypermarket, a netreba ani vedca, aby sme pochopili, že ťažko môžu prežiť.
Prišiel som domov a spravil si večeru. Zapol televízor a začal pozerať, čo je na jednotlivých kanáloch. Thriller, krvák, x-tá repríza dvoch tupcov hrajúcich sa na komikov, ďalšia repríza akejsi telenovely, kriminálny seriál, znova kriminálny seriál, a …. radšej som to vypol a hodil ovládač na konferenčný stolík. Pozerať ešte chvíľu, a potom zistiť, že na všetkých kanáloch sa naraz spustili reklamy, aby ste ich nemohli ignorovať – to by ma len dorazilo.
A tak som si zbalil stan, trošku jedla, nejaké drobnosti, postavil k dverám a išiel zabúchať susedovi, či nejde na nočnú posiedku pri neďalekom jazere. On síce zvykne tvrdiť, že je to rybačka, ale za posledný rok sme nosili domov iba prázdne fľaše a kopec odpadkov. Samozrejme, najprv vyletela z dverí jeho polovička a začala vrieskať, že muž nikde nejde, zase budeme len klábosiť a h.vno donesieme, teda okrem spomínaných smetí. Pokojne som si ju vypočul, už som totiž na jej výlevy zvyknutý a medzitým sa sused spakoval. Jeho žene som medzičasom špechol do očí, že sa nemá zlostiť, ideme zase chytať toho veľkého sumca, čo na neho čakáme už roky. Uspokojila sa v domnení, čo ak teraz … chudera, keby vedela, čo v tom jazere pláva, trepne ma vázou po kotrbe. Našťastie, rybám sa rozumie ako ja háčkovaniu.
Pri jazere sme rozložili stan, samozrejme s otvoreným predkom, lebo nejaký úchyl vymyslel predpis, podľa ktorého tam môžu byť iba prístrešky na ochranu pred dažďom a stanovať sa tam nesmie. Nahodili sme udice, ako obvykle asi tak dva metre od brehu, aby ani náhodou nejaká chudera rybka sa nechytila, lebo sused je pacifista. Otvorili pivko a začali klábosiť. Keď sme sa ráno zobudili, bolo pri nás asi osem prázdnych fľašiek v igelitke a na háčiku – nejaká rybička sa trepotala. Určite tam nebola dlho, ale veľa nechýbalo a potiahla by udicu za sebou. Našťastie, bola hodne malá a slabá. Asi chcela spáchať samovraždu, konštatoval sused, a hodil ju naspäť do vody.
Ja som nepovedal nič, len ma napadlo, ako tej rybke je dobre. Určite nezažíva také depresívne dni, ako ľudia, ktorých som stretol deň predtým. Pobalili sme teda veci, samozrejme aj odpad, ako vždy nášho bolo za igelitku a toho ostatného za vrece, naložili do auta a pobrali sa domov. Škaredý deň sa skončil pekne, na suseda ráno nevrieskala žena, že má ísť po čerstvé rožky a ja som sa konečne po dlhej dobe vyspal pod širákom. Jediný, kto nebol spokojný, bol porybný, lebo nemohol inkasovať pokutu za stan, ktorý bez prednej steny stanom nebol. Aby na nás nenadával, s úprimným úsmevom som mu podal vrece odpadkov, aby ho umiestnil do reťazou previazaného kontajnera a nevinné dodal – ak odnesie fľaše do hypáča, dostane pár centov. Jeho na.ratú odpoveď radšej nebudem citovať.
Domov sme prišli v poriadku, jediné, čo nás nepotešilo, bol mobilný daňový úrad, ktorý nás zastavil tesne pred domom a jeho zamestnanci otravovali s papiermi. Žiaľ, aj tu sme zlyhali – susedovo auto bolo príliš nové a my príliš sprostí, aby nás mohli skasírovať.
A tak bol jeden pekne depresívny deň so šťastným koncom za nami …
Celá debata | RSS tejto debaty